Svoj článok som telenovelami začala zámerne. Venezuela, Mexiko, Kolumbia nazývajú tzv. banánové republiky. Telenovely do istej miery odzrkadľujú drsný život chudobných v týchto krajinách. V telenovelách sa postavičky pohybujú bezstarostne po uliciach, akoby práve tieto krajiny neboli známe tým že sa tam na každom rohu strieľa, kradne a dochádza ku únosom. Slovensko je našťastie v tejto oblasti o čosi lepšie. Aj tu dochádza ku vraždám, krádežiam, kriminálnym činom. Ale ešte stále sme v relatívnom bezpečí. Pri rómskych osadách je to už vypätejšie. Latinské krajiny sú známe tým, že tam vládnu drogové gangy. Dochádza tam ku únosu turistov. Mafiu tam nie je možné zničiť, lebo ich podporujú samotní chudobní ľudia, ktorí tvoria väčšinu týchto krajín. Mafiánski králi si lásku chudobného ľudu kúpia – postavia školy, nemocnice, dajú prácu. Ľud má hry aj chlieb. Našťastie slovenská demokracia je na vyššej úrovni než tá stredoamerická, ale hodne zaostáva za tou vyspelejšou európskou. Našťastie už autá nelietajú do vzduchu, mafiáni sa nestrieľajú bežne na ulici, ľudia nie sú zabíjaní ako za Mečiara. Mečiarizmus sa vo veľkej miere podobal na štátne zriadenie stredoamerických mafiánskych vlád. V niečom sme predsa horší ako tieto banánové republiky. Banánové republiky sa živia najmä z turizmu. O svoje prírodné a kultúrne bohatstvo sa starajú. V Mexiku je veľká pláž Acapulco. Výnimkou je Brazília, kde tunajší papaláši vyrubujú vzácny prales pre vlastnú chamtivosť. Aj na Slovensku dochádza ku ničeniu kultúry. Vrchnosť sa nestará o potoky, rieky, aby v čase mohutných dažďov povodne napáchali čím najmenej škody. Kultúrne a prírodné pamiatky tu chátrajú. S banánovými republikami nás spája aj to, že nami zvolená vrchnosť nás považuje za dojnú kravu alebo občanov tretej kategórie. Dobrí sme im akurát ako zdroj príjmov do štátnej kasy. Nemocnice, školy, úrady fungujú podobne byrokraticky ako v tých banánových republikách. Sme odkázaní na milosť a nemilosť úradníkom, lekárom, sestrám. Vo vyspelých krajinách sú títo pracovníci vedení ku lepšiemu správaniu, než u nás. Neprekvapuje ma, keď nás zahraničie považuje za čosi menejcenné. Keď zamestnancov zo Slovenska považujú ako lacnú pracovnú silu. Nečudo, práve naši slovenskí zamestnávatelia nás považujú ako prostriedok, aby dosiahli čo najväčší zisk, za čo najnižších nákladov a aby jeden človek robil za troch. Inšpektoráty práce sú zavalené sťažnosťami na zamestnávateľov. Aj „nepokazení“ resp. neoťukaní zamestnávateľ zo zahraničia sa prispôsobí slovenskej filozofii ako zdierať ľudí. Na Slovensku a v stredoamerických krajinách sme vydaní na dobrú, či zlú vôľu zamestnávateľov. Výnimkou je tu Bratislava. Ak zamestnanec nie je zo zamestnávateľom spokojný, dá výpoveď a nájde si druhého. Alebo môže ísť pracovať do Viedne, ak vie nemecky. Slovenské úrady majú počítač, prístup ku internetu, za posledné roky aj módnejšie vybavenie, ale filozofiou je podobné tej banánovej byrokratickej filozofii. Ďurko má kamaráta, ten urobí čo chce. Alebo podplatí úradníka, urobí čo chce. A ešte jeden veľký rozdiel medzi slovenskou takmer banánovou republikou a banánovými latinskými krajinami. Slováci resp. naši rodičia boli navyknutí na istý život počas socializmu, kde im nehrozilo, že ich zo dňa na deň vyhodia z práce, alebo im vypnú elektrinu, či deložujú. Chudobní z latinskej krajiny celý svoj život nepoznali nič iné len chudobu. To je to krutejšie pre Slováka, ideme z lepšieho do horšieho, a čím ďalej, tým je to horšie. Aspoň pre Slovákov, ktorí nežijú v blahobytnej Blave. Preto je toľko psychických chorôb, ľudia zomierajú na infarkt, mŕtvicu, od stresu. V latinskej Amerike zomierajú ľudia, keď nemajú peniaze na lieky. Ľudia tam síce dostanú prvú pomoc, ale problém nastáva, keď treba si kúpiť lieky, na ktoré nemajú peniaze.
