Moja známa prišla na pár týždňov z Austrálie s dieťaťom a manželom ku jej rodičom na dovolenku. Pýtala som sa jej, aký je rozdiel medzi Austrálčanmi a Slovákmi. Jeden rozdiel je v tom, že v Austrálii sa môže dať človek s kýmkoľvek dať do reči. Nepozerajú na neho ako na obchodného zástupu – dílera, človeka sociálne odkázaného ako tu. Pár raz sa prihovorila cudzím ľuďom na autobusovej zástavke. Všimla si prvotnú reakciu ľudí, ktorí akoby uskočili, až potom sa rozprávali, alebo sa nerozprávali vôbec. V Austrálii sú ľudia bezprostrednejší. Aspoň také mala skúsenosti v Košiciach. Podľa môjho názoru to iba poukazuje na napätie a veľkú opatrnosť, ktorá vládne v našej spoločnosti. Človek sa v praxi skôr stretáva s veľkou zvedavosťou ľudí, kým s úprimným záujmom o dobro človeka len sporadicky. Človek na Slovensku sa hneď vyzvedá kto s kým žije, koľko zarába, čo povedal miesto toho, aby sa spýtal či nepotrebuje pomôcť. V spoločnosti sa vytratila galantnosť. Zamestnávateľ je nepríjemný ku žene na pracovisku. Pri prijímacom pohovore matka s malými deťmi rozmýšľa, či má potencionálnemu zamestnávateľovi povedať, že má malé deti. Mladí ľudia, ak si chcú založiť rodinu, prakticky nemajú kde bývať. Ak im nepomôžu rodičia, sú nahraní. Tí šťastlivejší si zoberú hypotéku, kde sú viazaní na dlhé desaťročia so splátkami na byt, či dom. Život prináša všelijaké situácie – jeden z manželov ochorie, príde o prácu, potom čo? Ako budú schopní splácať hypotéku? Banka sa s nikým nemazná. Ak sa hypotéka nezaplatí párkrát, príde exekútor so súdnym príkazom na vysťahovanie. Nasleduje potom sťahovanie sa do ubytovne pre sociálne prípady. V denníku Sme bola pred pár dňami reportáž o beznohej dôchodkyni, ktorá splácala hypotéku na byt, kým neochorela. Nesplácala hypotéku, vysťahovali ju. V právnych predpisoch sa píše, že štát chráni a podporuje rodinu. De facto je inštitút rodiny štátu ukradnutá. V súčasnosti sa politická strana KDH snaží, aby inštitút rodiny bol chránený ústavným zákonom. Uvidíme ako sa to vyvinie. Pred pár desaťročiami bolo bežné, že chlap otvoril žene dvere, uvoľnil jej miesto, odniesol jej tašky s ťažkým nákupom. Mladí ľudia pomohli starším s nákupom. V skratke ľudia boli ku sebe jemnejší, pozornejší. Aj dnes mladí ľudia uvoľnia v autobuse miesto, pomôžu starému človeku. Je to však sporadicky. Netreba si mýliť zvyky a morálne hodnoty. Iné je povedať, že človek sa bráni zavedeniu internetu, mobilu. Iné je povedať, som konzervatívny, lebo chodím do kostola. Náboženské vyznanie nie je iba tradícia, je to životný štýl. A rovnako aj morálka tiež nie je tradícia, ktorá patrí do minulosti, ale ktorá musí platiť vždy. Vtedy je život ľahší.
