Títo ľudia to mali ťažké:
Zitka Pleštinská – bývala europoslankyňa, súčasná starostka Chmeľnice, jej otca zavliekli na ďaleký Sibír. Mala patričné vzdelanie a jej jednanie zo strany jej šéfov nebolo nič iné ako bossing a mobbing. Alebo jeden úradník z magistrátu, súrodenec mu ušiel do Kanady, zamestnávatelia resp. vtedajší systém mu robil peklo, rušili mu pracoviská, prekladali si ho ako horúci zemiak a to iba preto, lebo súrodenca mal ako „útečenca“. Tieto pojmy sa nazývajú stalwalking, bossing a mobbing, aj prepustenie z práce.
Potom horšie od toho boli javy: sledovanie ŠTB, hmotná bieda, odňatie bytu, domu, sem-tam aj nejaká tá vražda. Ale nie o týchto javoch je môj článok.
Už za socializmu existovali inštitúcie podobné úradom práce. Nie každý absolvent školy dostál hneď prácu. Nejakí čas boli aj absolventi – aj keď malé percento bez práce. Počula som aj o takých prípadoch, že študentka po ukončení medicíny hneď nemala prácu, musela ísť robiť – vyrábať opasky, pokiaľ sa jej našla práca a nemala v rodine guľaka, ani milovníka slobody. Vtedy taký stav bol výnimkou, teraz je to pravidlom. Aj vtedy existoval tzv. mobbing, že staršie zamestnankyne sa báli o svoju prácu, tak ignorovali tie nové. Alebo im aj robili prieky. Ale zrejme vtedy sa človek dovolal spravodlivosti skôr, ako teraz.
Rok 1989 priniesol „nový“ desivý jav – prepúšťanie zo zamestnania. Za komunizmu to bolo skôr pre ľudí, ktorých som menovala vyššie, teraz sa to stalo pravidlom. Po roku 1989 nastali „krušné časy“ pre občanov, krachovali podniky za podnikom. Potom sa začala prudko zhoršovať aj pracovná klíma, až došla do javov, ako to popisuje JUDr. Mária Ritomská, poslankyňa NR SR.
Ak sa ruší zamestnanie, zamestnávateľ sa rozhodol skončiť zo živnosťou, presťahovať sa preč, tak logicky že miesto zanikne. Ak mladá žena vlastní napríklad kadernícky salón a zamestnáva dve zamestnankyne, ide sa vydávať a presťahovať na iný koniec republiky. Tak len zruší svoju prevádzku, a dve zamestnankyne len prepustí, ibaže by boli ochotné presťahovať sa so svojou šéfkou. Určite by bolo choré, keby sa šéfka presťahovala za svojím manželom a salón by nechala otvorený, len by urobila škodu sebe, zbankrotovala by. Alebo ak zamestnávateľ ochorie, zomrie.
Iné je, už prepustiť niekoho, a prijať na jeho miesto napríklad nejakú sexicu alebo niekoho, z koho môže mať majiteľ prospech. Zamestná kamarátovu dcérenku, synka za výhody, ktoré mu dá tatko toho nového zamestnanca. A takéto prípady je na Slovensku neúrekom. Dochádza tu ku vytláčaniu zamestnancov z pracovných miest – bossing, mobbing tu prekvitajú. Takýto jav rastie ako „burina v našej spoločnosti“....do kedy tento stav ešte potrvá?
