Štefan Kányai bol iba obyčajný mladík, ktorého otec bol murársky majster. Kanyai mal štyroch súrodencov. Počas hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933 sa jeho rodine žilo zle ako mnohým iným v tých časoch. Detstvo mal šťastlivé, hoc mu jeho rodičia neboli schopní finančne pokryť štúdium na osemročnom gymnáziu v Komárne. Raz mu za to hrozil aj vyhádzov zo školy, našťastie pre jeho dobré študijné výsledky ho ponechali. Po ukončení školy urobil úspešne prijatý na lekársku fakultu v Budapešti, ale pre nedostatok financií musel štúdium zanechať. Začal pracovať ako administratívna sila v naftárskej továrni cc 10 km od Komárna, v Maďarsku. Gulagy, pekelní pohrobkovia Jozefa StalinaVtedajšie svetové veľmoci ako USA, VB, Francúzsko mali zlikvidovať aj ďalšie zlo, vládu Stalina v Rusku. Rozdiel medzi ním a A. Hitlerom nebol veľký. Bohužiaľ tak ako aj vtedy, tak aj dnes sa viac dbá na ekonomické a mocenské záujmy štátu, než boj proti zlu. Stalin mal na svedomí cc 20 miliónov ľudí. Ak ľudia nezomreli násilne streľbou, hladom, tak určite zomreli na ceste do Gulagov alebo priamo v ich. Iba málokto prežil Gulagy, peklo na Zemi. Začiatok utrpenia mladíka ŠtefanaŠtefan, nazývaný familiárne Piťu, bol zadržaný komunistami. Väzenské podmienky na Slovensku a v Maďarsku boli v porovnaní v Gulagu prechádzka ružovým sadom. Piťu (Štefana Kanyaia) zobrali a súdili v historickom paláci vo Viedni. Piťu odmietol podpísať obžalobu, ktorej nerozumel. Obžaloba obsahovala, že je nemecký špión a sabotér. Z väznice sa mu podarilo podať správu jeho láske Marike, aby ju doručila jeho rodičom. Štefan Kanyai zrejme urobil chybu, keď neposlúchol radu jedného krajana, aby ušiel dočasne do Berlína, kým sa situácia neupokojí. Zrejme nechcel opustiť svojich starnúcich rodičov alebo podcenil drastickú situáciu po obsadení Maďarska Rusmi. Ruskí vojaci sa viac správali ako lupičská banda, než osloboditeľská. Z väznice Sopron ho naložili do vagónu smer ruské peklo Gulag. Podmienky, ktorých sa viezol Pišta, boli také ako keď odvážali Židov do koncentračných táborov. Vo vagóne sa tiesnili stovky ľudí, často krát spali postojačky, biologické potreby si vykonávali priamo na mieste. Tak ako nacisti olúpili Židov o to čo mali, aj ruskí žalárnici olúpili Piťa o to posledné čo mal. Kányaiovi sa podarilo prepašovať nožík a vložiť ho do čižiem, ešte ruskí žalárnici väzňov neolúpili na ceste z Maďarska. Kányai spolu s troma chceli sa v noci vyslobodiť z vlaku tak, že rezali otvor do vlakovej podlahy a nejak ho prikryli. Ale istý dobrák im to prekazil tak, že to nahlásil Rusom. A bolo po nádeji na útek. Keď Piťa Kányaiho neskôr toho muža stretol, ten mu povedal, že mu iba zachránil život. Skončil by pod kolesami vlaku. Cesta na ďaleký Ural trvala týždne. Pre drasticky malé dávky, cestujúci ani nenahlasovali kto zomrel. Lebo strava, ktorú už mŕtvi nedostali, dostali živí. Dozorcovia konali až vtedy, keď telo výrazne smrdelo rozkladom. Vtedy na to prišli, že niekto zomrel. Nebohé telo ruskí dozorcovia vyzliekli do nahá a vyhodili ho z vlaku, aby ho zožrali vlci. Nejavili žiadnu úctu mŕtvym. Ešte horšie sa to dialo v pracovných lágroch, keď zomrel človek, väzni sa priblížili ku mŕtvemu, odrezali mu ruky, nohy, aby sa tak najedli. Pekelnú cestu do pekla mu sťažovali aj tzv. zlodeji, ktorí sa neštítili okrádať už tak olúpených väzňov. Nemali hanby kradnúť im ani to posledné čo mali. Našťastie samotný pobyt v lágroch nebol vždy taký krutý. Aj keď stravy boli v dávke, aké sa dávali otrokom v staroveku, mal aj „krajšie“ chvíle. Stretol sa tam aj z viacerými veľkými osobnosťami. Vedel maľovať, bol zručný elektrikár, tesár. Tieto činnosti mu spôsobili pobyt v lágroch znesiteľnejšími. Natrafil aj na dobrých ľudí, ktorý mu dali ten bochník chleba navyše.Najhoršie bolo, keď prechádzal istým lágrom, kde dokonca boli aj deti, ktoré sa narodili uväzneným matkám. Vychudnuté deti natŕčali cez plot ruku, aby im dali čosi jesť. Kányai a iní deťom hodili aj to posledné čo mali. Kányai vo väzení sa skamarátil aj tzv. detskou zlodejskou tlupou, ktorým sa snažil vštiepiť nejaké tie morálne hodnoty. Posledné Vianoce, ktoré strávil uväznený mal sen: Videl Pannu Máriu, ktorá mu povedala, že čoskoro sa vráti domov ku rodičom na Slovensko. V marci zomrel Stalin, jeho smrť priniesla oslobodenie mnohým väzňom, medzi nimi bol aj Štefan Kányai. Štefan Kányai bol človek veriaci, milujúci svojich rodičov, súrodencov, svoju Mariku, a nenávidiaci diabla v ľudskej podobe J. Stalina. Tieto silné emócie mu pomohli prežiť. Tieto zverstvá, čo sa udiali v týchto lágroch smrti popísal Štefan Kányai vo svojich pamätiach Poviem to teda Vám všetkým. Kniha bola napísaná a vydaná v Maďarsku. Jeho dcéra Z. Pleštinská sa po smrti svojho otca pustila prekladať knižku z maďarského do slovenského jazyka. Na záver by som sa chcela poďakovať Z. Pleštinskej, ktorá mi poslala túto knižku od jej otca. Vďaka tomu som mohla napísať tento článok. Štefan Kanyai zomrel v roku 2006.
