Ideálnym monetaristickým peňažným systémom by bol systém podľa predstáv autora moderného a ideologického monetarizmu M.Friedmana. Na rozdiel od toho, ktorý používame dnes, alebo aký použili franzúzki buržoázni revolucionári, vo friedmanovskom modeli by inflácia bola veľmi mierna. Nesmela by prekročiť hospodársky rast.
Prvým problémom je riziko, že by politici dokázali ovládať svoje pudy tak, aby neprekročili stanovenú mieru. Inflácia je totiž obrovským zdrojom ich moci. Je zdanlivým zdrojom ekonomických hodnôt, s ktorými môžu manipulovať v prospech svojho reálneho obohatenia, prechodného pobytu pri moci a zdanlivého obohacovania celej spoločnosti.
Druhým problémom je takmer istota, že verejnosť si neuvedomí, že počínanie politikov spôsobuje dočasné pozdvihnutie prosperity, ale neskoršie spomaľovanie a úpadok. Verejnosť nedokáže účinne zasiahnuť.
Tretím problémom je istota, že aj friedmanovský inflačný systém v dôsledku svojho exponenciálneho charakteru spustí a bude naďalej exponenciálne posiľňovať všetky deštrukčné mechanizmy, spomínané v predchádzajúcich článkoch. Ale aj ďalšie. Pri nízkom nastavení inflácie môže systém nadobudnúť kritické hodnoty aj o stovky rokov. Ale vyhnúť sa im nemôže.
Štvrtým problémom je časové vnímanie súvislostí. Ak systém neskolabuje po 100 rokoch, vnímame ho ako stabilný. Jeho autodeštrukčný charakter nevnímame vôbec. Chyby tak hľadáme v krátkodobejších úkazoch. Tým sa prehlbujú nerovnováhy a rozpad bude ťaživejší.
Výsledkom friedmanovského peňažného systému je teda rovnaký vývoj ako v systéme s vysokou infláciou. Rozdielom je len čas. A ten hrá proti systému.
http://janzavackyblog.blogspot.sk/2013/07/exaktny-dokaz-rozpadu-financneho_3.html
