Pustime sa teda do toho. Dnes som v extra dobrej nálade, tak sa určite ajdobre na písaní tohto príspevku zabavím a verím, že aj Vy so mnou. Narodil somsa skoro pred 27 rokmi. Tak tomu bude 10. apríla. Rodičia sa tešili, ale toešte nevedeli aký prúser im bol z hora pridelený. Asi keď som mal rok, rodičiasi všimli, že akosi nechodím, resp. sa nepokúšam chodiť ako väčšina detičiek. Nebudem to rozpisovaťstres, ktorý rodičia zažili keď im povedali diagnózu - detská mozgová obrna. Bubu bu ! Dnes to už nazývajú sofistikovanejšie - ľahká mozgová disfunkcia, alekomunisti mi hneď dali super diagnózu s doporučením na špeciálnu školu a sozápisom v papieroch retardácia reči a motoriky. Vyzerá to v reále tak, žečlovek kríva. Aspoň u mňa. Pri detskej mozgovej obrne má človek dvojakú šancu.Buď ho dostane úplne a skonči na vozíku, alebo ho to, ako to ja volám len líznea ostane líznutý. Takže ja som líznutý. Romantické časti o tom, ako mipomohla výnimočná operácia na doporučenie od záhadného človeka si nechám možnona inokedy, povedané jazykom právnika nie je to predmetom tohto príspevku.Chcem Vám ukázať, že život má človek taký, ako sa k nemu postaví a ako prijme to,čo mu bolo udelené a ako z toho dokáže ťažiť.
Na prvom mieste treba poďakovať rodičom. Ich prístup je element, ktorýnajviac ovplyvní. A to buď pomôže alebo Vás zničí. U mňa to bolo vyrovnané. Najednej strane sa ma mama vždy snažila chrániť na druhej strane otec so mnounikdy nerobil výnimky. Musel som mu pomáhať v záhrade a dostal som spravodlivúbitku keď som zapálil pasienky :) Ako je zrejmé väčšiu časť predškolského vekusa hľadalo riešenie ako pomôcť, zlepšiť stav. Niečo sa podarilo, niečo nie. Ajpreto lebo som bol lenivý cvičiť. Išiel som však do školy. A žiadna špeciálna.
Život na základnej a strednej škole
Školské roky boli úplne v pohode. No, ako pre koho. Bol som zlý akočert. Mama sa už hanbila chodiť na rodičovské stretnutia, keďže môj talentniekoho vytočiť bol vždy spomenutý. Teraz mi je už úplne jasné, prečo tomu takbolo. Bolo pre mňa príjemnejšie, keď na mňa ukazovali ako na niekoho ktovystrája a tým „zapadne“ ako na niekoho koho treba ľutovať. Toto je jednýmz dôvodov prečo sú niektorý postihnutí ľudia nepríjemní. Akýsi zlom vo mnenastal keď môj triedny učiteľ mi povedal, že môžem byť rád, že chodím donormálnej školy a že zo mňa nikdy nič nebude. Od toho sa to bolo na neudržaniea stredná škola a puberta to len umocnila. napríklad na 3 predmety som maljeden zošit. Jeden som písal spredu, jeden zozadu a tretí zo stredu. Rebéliasamozrejme pokračovala. Jediný jeden učiteľ ma prekukol. Raz si ma zastavil apovedal, že naňho to zbytočne hrám. Uvedomenie prišlo na maturitách, keď somštyri roky flákania dobehol za pár dní akademického voľna. Moja slovenčinárkadokonca odišla od komisie zavolala si ma na bok a vynadala mi, že prečo som saneučil celé štyri roky, že akým svedomím mi má dať trojku keď som odpovedal najednotku. Na pol roka som mal totiž 4. :) Zástupca riaditeľa mi podával ruku stým, že sa cítil ako Alica v krajine divov. Myslím, že to bol zlom. Zlom, keďsom si uvedomil, že dosť bolo hrania na niečo, čo nie som. A energiu, ktorú somvkladal do toho, aby som sa vyrovnal ostatným venoval sám sebe. A tak sa zo mňastal právnik s hodnotením výborný na štátniciach.
Prejdime však už do súčasnosti a reálneho sveta postihnutého. Moje detstvosa nijak špeciálne nelíšilo od detstva ostatných. Bolo to najmä tomu, že ja somnechcel. Výsmechy a skloňovania slova „krivý“ som sa naučil časom úplneignorovať. Dokonca som sa naučil zo svojho postihnutia aj ťažiť. Keď mi tovyhovovalo tak ma noha bolela, tiež som vedel pre mňa akýmsi hnacím motorom,vďaka ktorému som musel vždy dokazoval viac, aby som ukázal, že nielen somrovnako dobrý ako ostatní, ale, že som aj lepší. Svoje postihnutie využívam akokrásna žena svoje prsia. Hneď zaujmú a človek sa spoznať, je zvedavý. A napr.policajti ti nedajú pokutu J Jasné, že to nie je také jednoduché. Veľa ľudí sakomunikácií so mnou vyhýba. Ja im to však nemám za zlé. Ľudia len jednoduchonevedia ako reagovať. Mal som podobný problém, keď som plával za zväz telesnepostihnutých. U tých ľudí bola miera postihnutia diametrálne odlišná. A ani jasom nevedel ako sa k nim správať, či sa ich môžem dotknúť, či im neublížim.Nemyslím, že zdravím sa postihnutí hnusia, len nevedia ako sa v ich prítomnostisprávať. Preto ľudia nebojte sa postihnutého dotknúť. Nehryzie a ani neumrena strašné bolesti.
Nepríjemné je však hľadanie zamestnania. Tu sa s predsudkami stretávamstále. Kým v zahraničí je úplne normálne že telesne postihnutí sú súčasťouživota, pracujú, u nás mi to pripadá ako každý zamestnanec by musel byt fyzickydokonalý či dokonca fotomodel. Česť výnimkám. Nepovažujem sa za nejakého génia,ale právo milujem a som v ňom dobrý, aspoň si to myslím.Študujem ho neustále, čítam, chystám sa na PhD. Hovorím plynule anglicky a idemna pohovor. Zhodou náhod k jedného z najrenomovanejších slovenských advokátov.Pohovor so mnou robí jeden z jeho (asi) koncipientov. Zo začiatkunerozumiem, prečo sa ma pýta, či mi nebude vadiť, že musíme ísť o poschodienižšie. Zaplo mi až na druhý krát o čo vlastne "kráčí". To mi už tonedalo a povedal som: "Fešák ja denne preplávam 3 kilometre, 16 schodovešte zvládnem".
Ale ľudia sú milí. Jedna babička mi minule ponúkla miesto na sedenie velektričke. Zlatá teta. Problematike žien sa venovať nebudem, to som už riešildávnejšie. Ale aj tu je výhoda byť postihnutý. Máte teoreticky väčšiu šancu, žežena Vás bude ľúbiť preto aký ste, a nie kto ste a ako vyzeráte. Aj keď je toveľmi všeobecné. Však príbeh nájdete na mojom blogu :)
Tak na záver. Ja som maximálne spokojný so svojim životom. Zvyknemhovorievať, že keby za mnou prišiel Boh a ponúkol by mi, že mi vylieči nohu,ale uberie mi z intelektu, tak mu poviem nech sa radšej zahrá aj s druhounohou. A moja rada ? Pre postihnutých to, aby pochopili, že nie všetci ľudia súzlí, neľutovať sa a najmä si dávať vysoké ciele a naučiť sa prijímaťpomoc. A pre "zdravých" ? Nebojte sa postihnutých ľudí,správajte sa k nim ako k seberovným ale aj pozor na nich! Sú veci, v ktorýchmôžu byť oveľa lepší ako Vy. A pre rodičov, ktorý vychovávajú postihnutédieťa? Mať postihnuté dieťa nie je trest. Je to odmena pre to dieťa, lebo sadostalo do rodiny, ktorá ho bude milovať a ktorá sa vie o dieťa postarať.
