Najkrajšími porastmi pri brehoch v údolí rieky Slatina nad Zvolenom sú tie so starými jelšami. Žijú v nich užovky, hmyz aj vtáky, na vzdušných koreňoch vyrastajú mladé výhonky brestu aj hrabu, paprade aj rôzne druhy tráv a machu. Sama jelša je ako prírodovedné múzeum, a to sú ich tu desiatky. Takéto spojenie riek a lesov je už dnes vzácnosťou a dnes z nich v kultúrnej krajine už nájdeme len fragmenty, hoci kedysi boli bežné.
Plán priehrady vyhnal ľudí, no pomohol ochrániť prírodu
K ochrane prírodných hodnôt tohto územia paradoxne prispel plán štátu z roku 1954, ktorý tu chcel postaviť priehradu. Ten viedol k stavebnej uzávere a postupnému vyľudňovaniu obce Slatinka, ktorá v údolí leží. I napriek tomu, že išlo o veľkú nespravodlivosť voči obyvateľom, zákaz rozvoja v tomto území prispel k tomu, že tu dnes máme jedny z najcennejších biotopov na Slovensku.
Ochrancovia riečnej krajiny
Hodnotu tohto územia si začiatkom 90-tych rokov uvedomili študenti Fakulty ekológie na Technickej univerzite vo Zvolene a založili občianske združenie Slatinka. Podporili ich pedagógovia univerzity, vtedajší prednosta úradu životného prostredia a niekoľkí odborníci. Postupne sa k nim pridali pôvodní obyvatelia dediny a ich potomkovia, poslanci zastupiteľstva vo Zvolene, a neskôr aj viacerí politici, právnici a vedci. Podstatou aktivít združenia sa na nasledujúcich takmer 30 rokov stala snaha zastaviť kontroverzný projekt priehrady, snaha domôcť sa spravodlivosti pre pôvodných obyvateľov a ochrana rieky Slatiny a vzácnych biotopov v jej okolí. Slatina nebola v úseku pod pomyselnou zátopovou čiarou medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou teda nikdy významne upravovaná aj vďaka Združeniu Slatinka.
Ľuďom sa podarilo zachrániť unikátny kus krajiny
Podoba prielomu Slatiny je úzko spätá s neďalekým stratovulkánom Poľana, z ktorého dnes ostala len zvetraná kaldera. Rieka si od treťohôr hĺbila cestu v starších horninách, na ktoré sa neskôr nasunuli pôvodom sopečné andezity. Zvyšky dávnej lávy dnes môžeme pozorovať v podobe hrubých blokov, ktoré sa zvetrávaním premenili na strmé sute.
Prírodné spoločenstvá a údolie Slatiny na tomto úseku, v podobe akej sa zachovali, sú dnes ojedinelé v celej strednej Európe. Nachádza sa tu 17 biotopov národného, ale i európskeho významu, čo je na 12 kilometrový úsek krajiny úctyhodné číslo.
Samotná rieka sa nachádza v prirodzenom stave s bohatou pobrežnou vegetáciou a mŕtvymi ramenami. V oblasti sa vyskytujú rôznorodé spoločenstvá – od slatinných a podhorských jelšín cez mokradné a trstinové spoločenstvá až po teplé výslnné dubiny. Na komplexy biotopov územia sú viazané stovky druhov vtákov, cicavcov, plazov, obojživelníkov, rýb, chrobákov a motýľov.
Všetky tieto lokality by boli v prípade realizácie priehrady Slatinka zničené, mnohé ďalšie by boli negatívne ovplyvnené.
Video: Martina Paulíková zo Združenia Slatinka o údolí rieky Slatina
Náš prístup k riekam sa mení
Dnes sem chodí aj Michal Wiezik, ekológ z Technickej univerzity vo Zvolene a poslanec Európskeho parlamentu. On je aj autorom pojmu riekoles. Pri svojich pravidelných prechádzkach údolím si všimol, že les a rieka nie sú oddelenými entitami, ale vzájomne na seba vplývajú v nespočetných symbiotických vzťahoch. Rieka je s okolím vzájomne prepojený organizmus v dobrom i zlom a okolie, významným spôsobom ovplyvňuje ekologické podmienky priamo v nej. Hovorí, že preto nie je možné povedať, kde končí les a začína rieka.
Podľa Wiezika by koncept riekolesa, mohol viesť k posunu v uvažovaní pri ochrane prírody a riečnej krajiny smerom k jej komplexnejšiemu chápaniu.
Sám sem chodí najmä za oddychom. V spojení rieky a lesa okrem ekologickej hodnoty vidí aj priestor na vypnutie od práce. Hovorí, že myslenie ľudí sa posúva aj v tejto oblasti. Spoločnosť podľa neho začína viac akcentovať aj mimoprodukčné funkcie ekosystémov, ktoré nie sú priamo vyjadriteľné iba vo finančných ukazovateľoch. Zatiaľ čo neďaleká priehrada Môťová, tiež na rieke Slatina, sa po necelých piatich desaťročiach fungovania zmenila skôr na environmentálnu záťaž, kde nie je odporúčané sa kúpať ani loviť ryby pre vlastnú spotrebu, prírodný ekosystém rieky Slatiny je stále príjemným miestom pre bežcov, cyklistov i rodiny s deťmi. Združenie Slatinka tu na nepravidelnej báze robí tiež rôzne environmentálne exkurzie a pozorovania prírody pre deti i verejnosť.
Práve vodná nádrž Môťová dnes dobre ilustruje kontrast medzi riekou v jej prírodnej a regulovanej podobe. V minulosti sa poukazovalo najmä na ekonomický význam priehrad, tiež slúžili ako protipovodňové stavby, dnes sa ich prínos začína problematizovať.
Video: Martina Paulíková zo Združenia Slatinka o priehrade na rieke Slatina
Wiezikove slová potvrdzujú aj zmeny vo vláde. Európska komisia už pred rokmi odmietla dať na výstavbu vodného diela Slatinka peniaze a veci sa pohli aj na národnej úrovni. Vláda si na svojom začiatku dala záväzok definitívne ukončiť prípravu vodného diela Slatinka a pripraviť novú “zelenú” vodnú politiku s dôrazom na ochranu vôd. Povodie rieky Slatina na tomto úseku bude tiež po rokoch čoskoro zaradené do európskej sústavy chránených území Natura 2000, ktorú členské štáty Európskej únie vyhlasujú pre zachovanie najcennejších a ohrozených druhov a biotopov. Po 68 rokoch sa zdá, že projektu priehrady budeme môcť dať čoskoro konečne zbohom.
Projekt s názvom "Ochrancovia riečnej krajiny" (Defenders of the Riverscape) vznikol a bol podporený cez Európsky zbor solidarity.
