Hoci štatút „Pána ohňa" už nie je tým hlavným čo nás odlišuje od zvyšku zvieracej ríše, stále je lukratívnou súčasťou potuliek prírodou, či už krátkych opekačiek alebo riadnych čundrov. Ktorý správny odchovanec mayoviek môže zabudnúť na tie letné večery vo svetle plameňov ? Na zvuk gitary a slová piesní ? Na vôňu dymu a pečenej slaninky ?
Pre mňa sú to rozhodne tie najkrajšie spomienky. Mal som to šťastie, že som sa dostal medzi ľudí s podobným založením, a tak vzniklo niekoľko neskutočných akcií, keď sa bežný deň skončil na nečakanom a často neznámom mieste v kruhu okolo ohňa a v atmosfére, ktorá sa slovami naozaj len ťažko opisuje.
Jedným takým prípadom bol aj výlet na Starhrad neďaleko Strečna, kam sme sa vydali so spolužiakmi zo Žiliny pred dvoma rokmi. Bol už síce október, ale babie leto ešte nedovoľovalo teplé oblečenie. Dnes už neviem ako to celé vzniklo, ale asi to bolo nudou na intráku a fajnovým počasím, že nápad vydať sa na čunder len tak, bez akejkoľvek prípravy a s letnými spacákmi zožal absolútny úspech. O hodinu neskôr sme sa už viezli osobáčikom smer Strečno. Boli sme vtedy prváci a v podstate sme sa navzájom vôbec nepoznali, ale už po ceste hore bolo jasné, že si pôjdeme „ do noty". Bol to možno práve blkot ohňa, ktorý nás v ten večer tak zblížil ( určite na tom mala zásluhu aj trocha slivovice, ale o tom nabudúce ). Večer sa nám zaspávalo veľmi príjemne, teda aspoň mne sa spí vonku na čerstvom vzduchu tak super, že mi nevadí ani bodrel pod spacákom, ktorý nad ránom začína nepríjemne pôsobiť na oblasť v okolí krížovej kosti. Horšie bolo skoré ranné vstávane, keďže v noci sa citeľne ochladilo a neskôr ešte nudná prednáška. Musím poznamenať, že už sme sa pred školou nestihli osprchovať a tak sme trošku voňali dymom. Táto spomienka jedna z vecí, ktorá nás doteraz spája, na ktorú často a radi spomíname.
A teraz konečne pointa celého tohto rozprávania. Moderný život má svoje súčasti, ktoré sú úplne super, ale z času na čas je veľmi príjemné zažiť niečo, čo bolo možno typickejšie pre staršie generácie, niečo čo možno nie je také štýlové ako squash, či dobrá disco ( nič v zlom ), ale aj niečo čo má v sebe to prehistorické čaro, o ktorom tak rád píše Jack London. Pretože aj s pomocou „ohnivej mágie" nám môže pomôcť zblížiť sa s ľuďmi okolo nás a tiež lepšie spoznať samého seba.
