Narodil sa politik.
Stalo sa to pred šesťdesiatimi rokmi. Neskôr ako mladý študent práva ani nesníval o tých najväčších postoch, aké bude v republike zastávať. Minimálne však mohol tušiť to, že sa ho niekto za jeho názory pokúsi zabiť. Vo svete to nie je nič výnimočné. Politikov zabíjajú bežne za názory. Keď sa to tak vezme, za čo iné? Akýkoľvek iný dôvod sa dá kúpiť peniazmi. No za názor zabijete niekoho preto, lebo ho tak veľmi nenávidíte, že chcete, aby ten človek už neexistoval. To sa nedá kúpiť peniazmi. Ale politik, hommo politicus, je veľmi prefíkaný tvor. Jeho to neprekvapilo. On len chce, aby to zdesilo a prekvapilo jeho voličov. Politik vie, že politikov zabíjali za názory už od čias starovekého Ríma. Cézara dobodali preto, lebo ho už tak veľmi znenávideli, že ho nevládali zniesť. Jeho názory, jeho smerovanie, aké chcel dať Rímu. Zniesli by ešte korupciu, faloš, podvody, diktátorstvo ako také, ale jeho samotného už nedokázali zniesť. Už nemal takú cenu, aby ich vedel uplatiť. Marcus Crassus by to ešte možno dokázal, ale ten miloval zlato až príliš. A to sa mu stalo osudným.
Sú len tri druhy politikov. Prvý, ktorý si to odmaká, odpracuje, vyštuduje školy, zväčša právnické, postupne získava skúsenosti a svojou šikovnosťou a priebojnosťou sa vyšplhá až úplne hore, bez ohľadu na zázemie. V kontexte starovekého Ríma by sme povedali, že náš politik je len obyčajný plebejec, ktorého vychoval sám Cicero, a ktorý neskôr získal patronát od vplyvného patricija, a neskôr sa stal tribúnom ľudu. Druhý, ktorý si miesto v senáte dokáže pohodlne kúpiť, a nemusí ani pochádzať z rodu patricijských rodín (viď Crassus), a aj keď v zásade nič nevie o politike ani o potrebách ľudu; ide mu len o to, aby presadil zákony pre seba a svojich kamarátov a mohol čoraz viac a viac vyciciavať štátnu pokladnicu, prípadne sám rozhodovať o tom, kto ju bude vyciciavať. Tretí, a za mňa ten najhorší a najobávanejší typ politika je ten, ktorý povstane z bezpečnostných, silových zložiek štátu. Bývalý policajný alebo vojenský generál, húževnatý a nekompromisný vojenský typ človeka, ktorý si vždy presadí svoje, ktorý ide cez mŕtvoly, a paradoxne nemusí mať diktátorské chúťky. Je to však ten, ktorý sa nikdy nehanbí spraviť špinavú robotu a všetko vždy dotiahne do konca. Lebo ak by tak nespravil, prišiel by o česť. Na západ od nás zväčša vládnu prvé dva typy politikov, na juh a východ od nás spravidla ten tretí typ. Ten s Napoleonským komplexom.
Náš politik nemá afinitu k východu ako takému. On má afinitu k spôsobu výkonu a udržania moci politikmi, ktorí povstali z radov bezpečnostných zložiek. A bohužiaľ, aj jeho koaliční partneri si to zle vysvetlili. Ako som povedal, náš politik je veľmi prefíkaný. Politici tretieho typu ho fascinujú, obdivuje ich. Za mladi obdivoval Churchilla a Roosevelta, dnes je jeho veľkým vzorom Ibrahim Traoré. Len škoda, že je čierny.
Politik bol momentálne zaneprázdnený prípravami ceremónií na oslavu prvého výročia jeho atentátu. Vzal si do hlavy, že výročie jeho atentátu sa bude pripomínať každý rok. Posadla ho paranoja. Najnáchylnejší na paranoju sú práve politici. Neustála hrozba atentátu, hrozba vyšetrenia káuz, hrozba hrozby.
Politik závidel svojmu prezidentovi, lebo ten mal všetko, čo on nie. Bol o dve dekády mladší, pohľadný, mal krásnu rodinu, žil si v paláci a bude mať doživotnú rentu. Prezident bol obľúbený a rešpektovaný naprieč celým politickým spektrom. Získal si ľudí na svoju stranu, aby ho milovali. Politika ľudia nemilovali; báli sa ho. Podarilo sa mu presvedčiť päťdesiat jeden percent obyvateľstva, aby mu dôverovali. Ale to bol prelud. Ľudia mu nedali svoj hlas preto, žeby mu dôverovali. Bol to hlas istoty. Vedeli, čo od neho môžu čakať a naivne verili tomu, že ho dokážu ovládať. A politik ľudí roky presviedčal, že tú skutočnú moc majú oni, a on je hádam posol boží, vyvolený, ktorého si zvolili oni, že on po moci v podstate ani netúžil. A celé to divadlo, celý ten prelud sa mal najviac umocniť práve v prvé výročie atentátu.
...
Politik mal svoju skrýšu, svoje tajné miesto na úrade vlády, kam sa rád utiahol, keď spriadal svoje majstrovské plány. Samozrejme, že vlaňajší atentát sa stal, nebola to žiadna vymyslená scénka, ako sa ľuďom snažili nahovoriť opoziční kritici. Niekto sa z takýchto ťažkých životných situácií dokáže poučiť, iný sa obráti na vieru, alebo konvertuje, niekoho to zlomí, niekto sa stane zlým, a niekto, ako náš politik, to dokáže využiť vo svoj prospech. Lebo politik je oportunista a prospechár. Neuveriteľne presne sa riadi americkým príslovím „ak ti dá život citróny, sprav si limonádu.“
V skrýši na úrade vlády sa nemohli fajčiť cigary, lebo dymové senzory by sa zbláznili. Navyše, politik neznášal fajčiarov. Pred občanmi vystupoval ako aktívny športovec, ktorý sa vyhýba nerestiam. V skrýši teraz sedeli traja ľudia – politik, jeho najlepší kamarát, minister obrany, ktorý musel byť vždy pri tom, keď sa delila moc v republike, a politikov koaličný partner z národnej strany, bez ktorého pomoci by voľby nevyhral. Pili tú najdrahšiu whiskey na svete – 81 ročnú škótsku whiskey Macallan, 41, 6 %. Sedem deci za 246 000 €.
„Hm, niekto sa vyzná,“ obzeral si svoj pohárik hnedého moku minister.
„Bol to dar od anglickej kráľovnej. Nech jej je zem ľahká,“ politik si vzdychol a s kamarátmi si štrngli. „Tak na zdravie!“ minister a národniar si len lízli, no politik vypil svoj pohár na jeden glg.
„Nelížte to jak pi*u, ale okamžite to vypite, lebo ma urazíte,“ zahriakol ich politik, no páni ho poslúchli, aj keď politik sa potom zasmial. „Len som žartoval, chlapci. Aj tak už lepšie piť v živote nebudete.“
Národniar sa rozkašľal. „Ja len nechápem, ako sa môžeš nechať v kuse urážať od iných. El presidente to robí nonstop. A už si berie do huby aj mňa!“
„El presidenteho nerieš. Mám ho pod palcom. Naňho musíš byť milý. On má rád milých chlapcov.“
„Ja mám zase problém s našim žandárom, Róbert,“ keď bol politik oslovený krstným menom, znamenalo to problém. Veľký problém. „Toho by si mal riešiť. A nie len jeho. V prvom rade jeho drzého syna. Pustil si sviňu do príliš veľkého válova. Chystáš výročie a my nevieme, ako to bude prebiehať. Mladý žandár má pod palcom celú spravodajskú situáciu a dostalo sa mi do uší, že to možno budú chcieť nejako zvrtnúť proti tebe. Vravím ti, dávaj si naňho pozor.“
„Ako myslíš?“ politik zúžil oči. „Myslíš, že... ďalší atentát... s ich pomocou... suky ruské...,“ politik uvažoval nahlas.
„Hej, ak to spravia, tak ver tomu, že do toho budú zapletení aj Rusi. Veď žandár má od nich ženu, tak čo chceš. Ešte nakoniec aj ona bude z ruskej rozviedky, pche! Vždy som si to myslel.“
„No čo si ticho, Aďo? Teraz buď múdry! Som myslel, že kontakty smerom na východ máš ty!“
„Ja? Ááále,“ Aďo, národniar, mávol rukou. „To len v kultúrnej oblasti. A mám ešte doživotnú permanentku na SKA Petrohrad.“
„To nám príliš nepomôže.“
„Chcel som s tým našim zväzom poriešiť, žeby sme to mali ako v Rusku. Vládne firmy v lige a toľké prachy si odtiaľ berú.“
„Na to sa teraz vykašli. Riešime výročie.“
„Moc si to berieš k hrude k srdcu... Ale to je aj náš štát! Povedz mi, čo ja mám z toho, že sa manekýn postaví v paláci aj s tým svojim psom... však, však to ani nie je pes, to je krava! A bude si ma tam brať do úst... a ty, ty teraz mávneš rukou a povieš mi, že ho vyriešiš. A chceš si tu pomaly stavať pomníky a neviem čo, organizovať výročia atentátov akoby sme boli niekde v strede Afrike. Fakt ma neser, Robo!“ Robo sa váľal od smiechu a chytal sa za brucho.
„Vážne, Aďo, keď nemáš čo zmysluplné povedať, radšej buď ticho, lebo sa mi potrhajú stehy.“
„Tu sa radšej napi,“ povedal politik, keď sa dosmial a dolial chlapcom druhú rundu. „Radšej tu ako v parlamente.“
„Pokiaľ viem, fľašky vynášali z vašej poslaneckej klubovne.“
Minister ostal celý čas vážny.
„Ja som neprišiel k moci teraz preto, aby som riešil somariny. Na to fakt nemám čas. Čas sú prachy. Dokonca aj na tú pomyselnú pomstu som už zabudol. Z pomsty sa nenajem. Neviem, ako vy chlapci, ale ja som sa prišiel nabaliť.“
„To sme si všimli. Čo zahraničná návšteva, to armádne zákazky.“
„Musíš v tom vedieť chodiť. Vieš, to nie je len tým samotným rezortom, to je mojou šikovnosťou. Ja keby som napríklad bol na kultúre, ver tomu, že aj tam by som vedel, ako si uliať do vrecka. Tých možností je neobmedzene! Až vám závidím. Ja mám veľmi dôležitý rezort, preto som stále pred kamerami, pod paľbou.“
„Si strašne nenažratý...“
„Teraz vám poviem jeden príklad z histórie. Viete, ako Marcus Crassus zbohatol?“
„Sullove proskripcie...“
„Áno, okrem iného, ale jeden príklad vyčnieva nad ostatné. Totiž, Marcus Crassus založil hasičský zbor. Postupne celý Rím presvedčil, že mesto taký zbor potrebuje. Ako ich presvedčil? Kdekoľvek horelo, hasiči okamžite pribehli a oheň zahasili. A v tých dobách horelo veľmi často. Niekto by až mohol povedať, že to Crassus robil úmyselne. Úmyselne podpaľoval domy a zúfalým majiteľom neostávalo nič iné, iba taký obhorený dom predať za babku. Ešte aj za to uhasenie museli zaplatiť. Častokrát si vyberal práve také domy, ktorých majitelia už mali dlhy, aby tie zhorené domy potom museli predať. A hasiči prišli, spravili poriadok, po nich nabehli otroci, dom zrekonštruovali a jeho cena znova vzrástla. Jednoduché ako facka.“
„A toto chceš spraviť na Slovensku?“
„Haló, chlapci, veď toto sa už deje. Čo ste zaspali dobu? Aj preto tých päť percent hdp na obranu. Veď rozmýšľajte! Na tom sa môžeme nabaliť všetci. Veľká časť tých peňazí pôjde na armádne objekty, budovy, kasárne, nemocnice. A potom príde nejaká pohroma, živelná udalosť, oheň napríklad, a necháme si ako štát vyplatiť krásne poistky, ktoré si prerozdelíme. A dáme to nanovo postaviť cigánom zadarmo. Aj keby dali desať percent! Nakúpim pár zbraní, aby sa nepovedalo, ale osemdesiat percent tých peňazí pôjde na stavby, ktoré poistím na maximum. A potom to všetko spálim.“
„A cigáni to postavia zadarmo...?“
„To vybaví Erik. Ale vidíš, Aďo, už tomu rozumieš,“ minister sa prvýkrát od dnešnej návštevy úradu vlády usmieval. Miloval ten pocit, keď boli druhí nadšení z jeho nápadov.
„Asi ste zabudli na moje brucho,“ politik im ukázal jazvy po atentáte. „Kedy sa potom všetkom nabalím ja? A čo bude s tým výročím? Kto prevezme organizáciu? Necháme to žandárovi, alebo ideš do toho, pán minister?“
„Nechaj to na mňa. Postarám sa ti o taký spektákl, že na to výročie do konca života nezabudneš.“ Politici si pripili na svoj triumf.
...
Počas prvého výročia atentátu na premiéra nastal v meste požiar. Do dvanástej hodiny všetko prebiehalo hladko. Prišli zahraničné návštevy, zahraničná televízia, chystali sa červené koberce, do ulíc sa zbiehali davy ľudí. Jedni protestovali proti takýmto okázalým ceremóniám na oslavu vlastného ega, a druhí, ktorých bol o niečo väčší počet, sa domáhali toho, aby deň atentátu bol vyhlásený za štátny sviatok. Našli svojho Boha. Boha, ktorý ich onedlho všetkých zahubí.
Bol máj, lásky čas. Kvitli čerešne, a fontány striekali vodu až do neba. Slnko pálilo a ženy zase o kúsok viac odhaľovali svoje telá. Bol nastúpený policajný zbor, armáda, žandári a najnovší hasičský zbor, ktorý zložil slávnostnú prísahu len včera. Toto nebol politikov triumf; bol to ministrov triumf. Ľuďom nad hlavami preleteli stíhačky s bielo-modro-červenou trikolórou.
O dvanástej zazneli zvony z Martinskej katedrály a potom nastal v meste chaos. Vybuchla neďaleká rafinéria a požiar sa rýchlo šíril celým mestom. Vraj teroristický útok na našu republiku. Dva mosty sa zrútili do Dunaja a na letisku havarovalo lietadlo. Nikto okrem troch ľudí nevedel, čo sa deje. Proruskí fanatici si mysleli, že nás napadlo NATO, niektorí verili tomu, že už začala tretia svetová vojna. Oficiálny dôvod budúcoročného výročia bol definitívne spečatený.
...
Hasiči a žandári v tom chaose vypátrali svojho veliteľa, hlavného žandára, bývalého generála a jeho syna, veliteľa rozviedky, a oboch zabili. Bývalý generál chystal štátny prevrat a bol najväčším vnútrostraníckym rivalom nášho politika. Musel byť odstránený. Politik si upevnil moc, minister opäť raz zbohatol, a koaličný partner bol rád, že je ešte stále v hre. Neustále hral šachy sám so sebou a nechápal, prečo ho ľudia nevolia, keď on jediný im hovorí pravdu.
„Veď práve preto, Aďo, že im hovoríš pravdu,“ povedal mu politik. „Sprav si vlastné výročie a uvidíš, aký budeš obľúbený!“
