„Luke, čo keby...?"
„Už aj ty?"
„Len námornícka!"
V hosteli bolo tuším viac zamestnancov než hostí, aspoň v prvý deň. Boli sme tu my dvaja, moriak Arthur (veľmi sa bavil, keď som mu povedala, čo znamená moriak po slovensky), Brit Ben, a Yury. Yury je asi najlepší človek, akého som kedy stretla. Každému v hosteli pomáhal, dokonca keď nám niekto zjedol jogurt, kúpil nám nový. A to sme sa len posťažovali. Moja negativistická myseľ ho podozrievala z nejakej úchylky, lebo nikto predsa nemôže byť len a len dobrý. A možno iba pred nami bol bezchybný. Ktohovie.
Ben v rámci charity cestuje na svojom Land Roveri okolo sveta. Naše cesty sa na chvíľu spojili a strávili sme spolu nielen čas vo Vladivostoku, ale aj ďalších pár týždňov potom. Išli sme spolu do Vladivostockej pevnosti, kde je teraz Vojenské múzeum. Chlapi sa tam vyšalili, ale ja som sa tam cítila trošku mimo. Kým sa oni pretekali, kto bude sedieť na ktorej zbrani, ja som si fotila.






Večer sme v hosteli stretli Konstantyho z Ukrajiny. To bol pravý blázon. Chcel prejsť Transsibírskou magistrálou, sadol teda na vlak a išiel. Vo Vladivostoku mal stráviť jednu noc a ísť naspäť domov. Nikde inde sa nezastavil. Celkom inšpiratívne. Toľkokrát som túžila vidieť niekde výstavu a nešla som, lebo mi prišlo divné, ísť niekam len kvôli jednej veci, na jeden deň, akoby na služobnú cestu, ďaleko a draho. Nabudúce budem konať ako Konstanty. S ním sme išli do ďalšieho múzea, tentoraz to bola ponorka z druhej svetovej vojny, C-56. Musím povedať, že aj mňa vzrušilo preliezanie ňou. Ale čo robil Konstanty? Ľahol si na každú jednu posteľ, vliezol do úložných priestorov pre torpéda, aj na samotné torpédo si ľahol, vôbec mu nevadilo, že bol na ňom veľký nápis „Nedotýkať sa" a nakoniec vliezol ešte aj do hlavne z ktorej sa torpéda odpaľujú. Hovoril, že behá po Ukrajine a skáče rope jumping odkiaľ sa dá.
„Rope jumping? Hádam bungee jumping?"
„Nie, rope jumping."
„To znie, že sa môžeš zabiť."
„Presne."

Súsošie Cyrila a Metoda



Tento rok musí byť hotový
Neviem, čo sa v hosteli dialo celý deň, ale keď sme sa vrátili domov, všetci boli opití. Arthur behal s fľašou whiskey a veľkým kusom slaniny z izby do izby. Od každého zisťoval ako je to s prostitúciou v ich krajine. Nikto nevedel toľko podrobností ako on o tej ruskej. Pravý námorník. A ja som musela mojim chlapom prekladať dlho dlho do noci.
„Ben?"
„Da?"
Hehehehe.
„Choď už spať!"
Najúčinnejšie bolo vôbec nereagovať.

Noc v prístave
Posledný deň sme išli (alebo len ja) do Prímorskej galérie, nech si aj ja užijem mesto podľa mojich chutí. Keďže pôvodnú budovu rekonštruovali, museli sme výstavu hľadať. Hľadali sme donekonečna, lebo ju preniesli mimo centra a mimo mapy, ktorú sme mali. Stálo to však za to. Chlapi išli na kávu a ja som bola na chvíľu sama. Len ja a ruské a japonské umenie.
V ten večer som už nebola v hosteli jediná žena. Hurá. Dorazila Francúzka Dominique. Veľmi sa jej páčilo moje námornícke tričko, ktoré som si kúpila v Ponorke. Na druhý deň nás úplne nečakane, alebo skôr náhodou, prišla vyprevadiť na loď. Na rozlúčku nám zamávala námorníckym tričkom, ktoré si aj ona kúpila. Loď odchádza, mávame si. Ako vo filme.