Naša sprievodkyňa bola razantná žena. Tvrdila, že sa nemusíme báť Severnej Kórey, naopak, mali by sme sa báť jej. A mala pravdu. Prvá zastávka bol Most Slobody. Most dostal meno po tom ako sa ním vrátilo domov 12 773 vojnových zajatcov. Sprievodkyňa nám dáva štvrť hodinu. Rýchlo sme všetko obehali a vrátili sa do autobusu. Nie všetci však boli načas. Čakali sme osem minút, nikto nenastúpil a aj tak sme odišli. Potom už nikto nikdy nemeškal.
Ďalšia zastávka je stanica Dorasan. Je to najsevernejšia stanica Južnej Kórey, 56 km od Soulu, 205 km do Pchjongjangu. Táto stanica predstavuje nádej, že raz v budúcnosti budú obe republiky spojené.
A ideme sa pozrieť priamo do Severnej Kórey, cez ďalekohľady, samozrejme. Aj tu, ako všade inde platia prísne pravidlá. Asi tri metre za ďalekohľadmi je hrubá žltá čiara. Prekročíš ju a už foťák nevyťahuj. Všetci sme ostro sledovaní. Pár jednotlivcov sa odhodlalo potajomky porušiť zákaz, ale vojaci mali oči všade, pristúpili k človeku, vyžiadali si fotoaparát a prešli fotku za fotkou. Verím tomu, že ich hneď aj vymazali. Načahujem teda krk, dvíham ruky, ale hmla aj tak nič neodhalí. Je tušiť Dedinu Propagandy (v Severnej Kórei sa volá Dedina Mieru), ale fakt len tušiť. Majú tam byť ľudia, ktorí v nej akože žijú, ale v podstate je ich prácou denne život predstierať.
Päťdesiat rokov neobývaná štvorkilometrová zóna však pomohla vybudovať „ekologický raj". Darí sa tu niekoľkým ohrozeným druhom zvierat ako žeriavu čierno-bielemu, žeriavu bielokrkému, stovkám druhov vtákov, tisíckam druhov rastlín a snáď by to aj po zjednotení mohla byť chránená oblasť.
No a nakoniec prejdeme Tretím tunelom. Naprv si však musíme pozrieť americkú propagandu o tom aká propagandistická je Severná Kórea a až potom sa môžeme ísť tunelom prebehnúť. O tuneli informoval ozbrojené sily utečenec zo Severnej Kórei v roku 1974. Až v roku 1978 sa im ho však podarilo odkryť. Jeho celková dĺžka je 1635 metrov, pre turistov je sprístupnených 265 metrov. Ešte pár metrov a boli by sme v Severnej Kórei. Severná Kórea tvrdila, že tu ťažili uhlie a naozaj, steny boli natreté načierno, ale uhlie sa v tejto oblasti nikdy nenašlo.
V tuneli sa fotiť nesmie, tak aspoň fotky z okolia.
Snáď sa raz tie dve polky sveta spoja.
Mám z výletu zmiešané pocity. Nikde sme nemali dosť času na porozmýšľanie a pochopenie a možno by to chcelo aj pohľad z druhej strany, ale asi najlepšie od obyčajných ľudí, neskôr, keď sa nebudú musieť báť. Zatiaľ mi postačí svedectvo napríklad aj z knihy Nothing to Envy od Barbary Demick. Autorka tu vyrozprávala príbehy niekoľkých ľudí, ktorým sa podarilo utiecť z krajiny a podali svedectvo o režime.
