Najprv sme sa všetci povinne trinásť krát zatočili v centre Staromestského námestia. Podľa legendy tak máme vidieť mesto z jeho magickej stránky a toto videnie má s nami zostať až kým z mesta neodídeme. No neviem, asi som sa príliš snažila, lebo okrem toho, že som chvíľu nemohla zaostriť, nič iné sa nestalo.
Potom sme išli na salsu. Rob chcel tak strašne tancovať a ja s Becky sme mu tak strašne odolávali, že mi to prišlo ľúto. Našla som mu tanečníčku a obaja vyzerali spokojní. Možno až do chvíle, keď došli na parket. Nevedela som, že je to jeho prvá salsa. Rozhadzoval rukami, nohami a rozviazanými šnúrkami. Oproti nej a ostatným vyzeral tak nemotorne, že som sa nemohla prestať smiať. Ale popravde som mu aj závidela, ja by som nikdy nenašla odvahu aj keby som neviem ako strašne chcela.
Nikto iní potom už tancovať nechcel, tak sme išli ďalej. Do krčmy.
Ťažký omyl. Pivo bolo predražené a k tomu ešte aj riedené vodou a môj cider vyzeral a chutil skôr ako jablkový džús. Tentoraz zasahoval Rob. Posťažoval sa pri bare a naliali mu rovno pred ním, aj keď s hundraním. Cider síce vyzeral rovnako, ale aspoň teplota bola o pár stupňou nižšia.
Dopili sme sa a išli naspäť do nášho hostelového baru, kde bolo lacno a dobre. Kým ostatní pili, ja som si tancovala sama, v súkromnej miestnosti, na všetko, čo Youtube dal a nálada si priala. Do hlbokej noci, do skorého rána.
Kaviarnička postavená čisto zo starých znovupoužitých materiálov.
Legenda hovorí, že v tomto hoteli, na hornom poschodí vľavo sa jednu noc ženil diabol. Nikto tam už potom nechcel bývať a keďže sa v meste diali strašné veci, chceli hotel zbúrať. Majiteľ sa ohradil a rozhodol sa izbu zamurovať. Okno upravili tak, aby nebudilo pozornosť. Ľudia, čo tam bývajú hovoria, že stále odtiaľ počuť hluk.
