Niekto nám vkuse otváral dvere. Priekupníci. Zamkli sme. Nepomohlo, dobíjali sa dnu. Nakoniec prišla provodnica, vraj, či si u nás môžu priekupníci odložiť rifle. V pohode, miesta máme dosť. Priekupníci asi zatarasili všetko, čo sa dalo, určite sa nedá ani prechádzať uličkou, ako to bolo cestou sem. Priniesla však len sedem párov. Každý si mal strčiť pár, dva do vaku. Pozeráme na seba, došlo nám o čo jej ide, pozeráme na ňu, nikto nemá chuť jej vyhovieť, ideme predsa cez ruské hranice, kto sa už len chce dostať do nemilosti ruského colníka. Provodnica nalieha, usmieva sa, podsúva. Jej oči a úsmev prezrádzajú sebca, ktorý bezohľadne zneužije každého blbčeka, ktorý sa zneužiť nechá.
Prechod cez hranice tentoraz trval dlhšie než bolo milé. Od deviatej večer do druhej rána. Neviem prečo, colníci odišli dávno dávno a my sme stále stáli. Boli sme hladní, chceli sme si dať rýchle instantné nudle a ísť spať. Nepustili nás z kupé ani si len vystrieť nohy, nieto načapovať vodu zo samovaru. Voda aj tak nebola teplá, provodnica vyhlásila, že ju zohreje až o desiatej ráno. Super. Hej, a ten ľúbezný úsmev, ktorým nás častovala pred pár hodinami nám už ani raz nepodarovala.
Jesť sa teda nebude, ale ani spať sa nedalo. Príroda volala. Záchod bol samozrejme zamknutý. Pýtam sa kedy sa pohýňame, lebo kým stojíme, zamknutý zostane. O päť minút. Výborne. Vydržím. Po dvadsiatich minútach som u nej znova. Povie mi, aby som zaliezla. Ja nezaleziem, mechúr ma začína bolieť. Stojím tam a stojím, priekupníci behajú okolo mňa a znášajú tovar do jej kupé. Aj tie uteráky, z ktorých som sa pred pár hodinami tešila, nám zhabali. Neboli určené pre naše ruky. Kým tam v uličke zavadziam, vlastne ani nie, lebo si ma nikto nevšíma, jej kupé sa plní riflami, vodkou, uterákmi, divnými stolnými lampami, kabelkami, kabátmi. Ženské cupkajú hore-dole a kričia. Nakoniec sa provodnica nado mnou zľutovala a pustila ma na záchod. To už všetci chlapi v kupé spali. Našťastie ani jeden nechrápal.
Do Ulan-Ude sme mali dôjsť skoro ráno. Myslela som, že nás zobudia. Nie. Ani budík nás nezobudil. Ako zvyčajne, pomýlili sme sa vo výpočtoch v posunoch času, takže mal zvoniť až o hodinu. Ešteže náš inštinkt funguje a sme hore. Rýchlo sme sa obliekli a doslova vypadli z vlaku.
Sme v hlavnom meste Buriatskej republiky. Hostel, kam sa chceme dostať je na Leninovej ulici. Ďalšie ulice v centre majú mená ako Komunistická, Sovietska, Červená Trieda, Bolševická. Celkom sa bavím. Teším sa na Leninovo námestie, kde má byť obrovská Leninova hlava. A bola tam! Náš hostel je v podstate hneď vedľa. Keďže bola sobota, konali sa svadby. Všetky svadobné družiny sa fotili pri tej obrovskej hlave a vytrubovali do zblbnutia. Hostel je byt, asi o polovicu väčší ako byt, v ktorom sme bývali v Moskve, však na Sibíri je miesta dosť. Dve izby sú pre hostí, majiteľs manželkou obývajú zbytok. Máme však k dispozícii aj obývačku a kuchyňu. Rozprávali sme mu, čo sa nám stalo vo vlaku. Povedal, že ľudí, ktorých priekupníci zneužíjú na prepašovanie tovaru cez hranice volajú ťavy. Ty ťava. Tuším sme si tak niekedy nadávali, len význam bol trošku iný.
Išli sme do mesta. Ulan-Ude nepotrebuje dlhý čas na prechádzku. Je to príjemné malé mestečko, čisté, uhladené, s príjemnými obyvateľmi. S Lukom sme sa poobede rozdelili, lebo on chcel ísť do prírodovedného múzea a ja do literárneho, kde bola podľa Lonely Planet vzácna 108 zväzková budhistická kniha napísaná vo farebnom tibetskom písme na špeciálnom laku vyrobeného z krvi, cukru a rozdrvenom stavci z ovce. Celkom (vôbec) si to neviem predstaviť. Chcem ju vidieť, hľadám teda Sovietsku ulicu 27. Našla som číslo 23 a potom kopec. Nechápem. Pýtam sa ľudí na múzeum, nikto o ňom nepočul. Až mi jeden pán pomôže, dvadsaťsedmička je za kopcom. Trocha pokecáme. Poteší ho, že som zo Slovenska, miluje moje meno a povie mi, nech nepozerám na minulosť, to bola politika. Politika je politika a ľudia sú ľudia. Zaželal mi veľa šťastia a ja som pokračovala v pátraní.
Vyšla som na kopec. Som na dvojprúdovke. Tak ja už neviem. Stratiť sa v miniatúrnom mestečku, to viem iba ja. Zastavila som prvú pani, či mi náhodou nebude vedieť poradiť. Vedela. Odprevadila ma až pred bránu, to nám dalo trocha času pokecať. V Československu bola v 1985. Z očí jej bolo vidno, že sa tam rada v spomienkach vrátila. Došli sme pred budovu, ktorá vyzerala, že už dlho nebola otvorená. Okná zadebnené, tráva vysoká. Som sklamaná, chce sa mi plakať, ale nie pred tetou. Zaželáme si veľa šťastia a ja si dám prehrávač na uši, nech sa trošku rozptýlim.
