Dojedli sme, môžeme vykročiť. Čaká na nás svätyňa Bulguksa. Slimačím tempom sa dostávame dovnútra. Ľudia, ľudia, všade ľudia, je veľmi osviežujúce vidieť, že ich vlastná história tak húfne baví. Obzeráme si chrám, stalo sa, že sme sa si navzájom stratili, lebo každý vstrebáva inak. V pohode, sme na to zvyknutí. Zrazu sa ku mne otočí nejaká pani, že mi bude robiť sprievodkyňu. Poviem jej, že netreba, že ďakujem, ale kam sa pohnem, tam je. Potichučky za mnou chodí. Nájdem Luka a cez zuby mu poviem, že ma prenasleduje. On sa na ňu usmeje a utečie. Vďaka. Tak dobre, vzdávam sa. Teta, budeš mojou sprievodkyňou. Teta sa veľmi poteší a začne mi opisovať čo vidím. Ako dobre som urobila! Však ja vlastne o budhizme nič neviem a nám šancu sa niečo nové naučiť, niečo, čo zo samotnej budovy nevyčítam. Ukazuje mi, vysvetľuje, uisťuje sa, že jej rozumiem. Som jej povďačná. Medzičasom sa k nám pridali aj moji chlapi. Tiež ňou nakoniec boli očarení. A ona nami tiež. Pri rozlúčke nás objala a to sa vraj v Kórei veľmi nerobí.
Aj my sme pridali kamienok pre šťastie.
Po týchto schodok obyčajný smrteľník nesmie chodiť.
V Kórei sa nepovie "syr" ale "gimči".
Sadli sme do autobusu, aby sme sa vyviezli k Sokguram Grotto, čo znamená „pustovňa vytesaná v kamennej jaskyni" a pochádza z ôsmeho storočia, teda z čias Silly a je to jediná úplne zachovaná pamiatka z tých čias. Mohli sme sa k nej dostať pešo od Bulguksi, však sú to len 4 kilometre, ale niekto bol lenivý. Nevadí, máme za to krásny zážitok. Pred nami sedel otecko s troma malými deťmi, dve dievčatká a jeden chlapec. Deti sa neustále na nás otáčali a usmievali sa. Chlapček sa na mňa tak zbožne pozeral. Ponúkli sme ich cukríkmi, pekne, slušne, po anglicky sa nám poďakovali. Všetci sme spoločne cmúľali. Hladina cukru sa im zvýšila a dievčatá začali po sebe skákať a smiať sa takým nákazlivým smiechom, že sme sa museli pridať. Cesta hore nám trvala nekonečne dlho, lebo pred nami, za nami sa hadili autá, autá a autá. Ale došli sme. Hurá. Deti nám zamávali na rozlúčku a zmizli v dave.
Najprv sme si v zvonici zazvonili pre šťastie, potom sme sa išli pozrieť na obrovského Budhu v jaskyni. Aj táto cesta trvala nekonečne dlho, lebo tie autá, čo išli hore priviesli veľa ľudí a všetci, pekne v rade, sme sa presúvali z nohy na nohu za 3.5 metrovým Budhom. Stretli sme nejakých zahraničných turistov, tak sme si vymieňali zážitky a čakanie ubiehalo. Hurá, sme skoro tam. Naťahujem krk, skúšam, či by sa mi podarilo pri mojej výške vidieť dovnútra skôr ako tam vkročím. Budha sa nesmie fotiť, pár ľudí to aj tak robí. Chcem si to vychutnať, ale nemôžem. Za mnou je rad čo ho chce tiež vidieť. Tak ho rýchlo pozdravím a vychádzam z druhej strany von.
Zvonica
Zvoním pre šťastie.
Výhľad na krajinu.
Všetci piati sa pomaly presúvame k autobusu. My s Lukom sme úplne poslední. Sedieť už nebudeme, to je jasné. Dúfam, že cesta dolu bude rýchlejšia. Len čo nastúpime, niekto na nás kýva a zdraví nás. „Naša" rodinka. Otecko zobral synčeka na kolená a ponúkol mi jeho miesto. Dievčatá sa pomkli, aby si mohol Luke sadnúť. Chlapček celý spokojný zaspal, dievčatá spovedali Luka. Milé, hrejivé gesto. Lepšie by nám už ani nemohlo byť.
Takto sme sa hadili za Budhom.
Fotku číslo 7 fotil niekto z davu a fotku číslo 9 fotil Luke.
