Navstivime Muzeum obeti genocidy v budove byvaleho KGB. Po chrbte mi
behaju zimomriavky, hlavne vo vazeni. V podzemnych chodbach nie su len cely ale aj miestnosti vyhradene na mucenie. Mam zmiesane pocity. Asi ako kazdy, kto tam vosiel. Vsade ticho, som sama, rada by som vedela, kde je Luke. Samota a ticho ma tu stiesnuje. Padam na vzduch. Luka som stretla na schodoch.
-Cakam ta vonku.
Prechadzame sa dalej. Bolo by dobre nejako zotriet predchadzajuci zazitok. Tazi ma vedomie, ze ludia si nie su ludmi. Snazim sa pochopit, ze to bola doba, vlada, ktora to zapricinila a obycajni ludia museli plnit rozkazy, inak by trpeli aj oni.
Az v podvecer sa mi podarilo zabudnut. V parku, uprostred mesta hra hudba, harmonika a husle a dvojice tancuju ludove tance. Bravo. Bravo!
Na druhy den sme sa odviezli za mesto do Europos Parkas. Je to lesopark do ktoreho nainstalovali sochy umelcov z celeho sveta. Najprv si obzrieme svetovy rekord - bludisko postavene zo starych televizorov (alebo jeho pozostatok) a rozbitou sochou Lenina, ktorou chcel autor vyjadrit absurditu sovietskej propagandy.
Prechadzame sa, obdivujeme najprv spolu, potom kazdy sam, vzdy vsak vieme o pritomnosti toho druheho. Az niekde na krizovatkach sa pravdepodobne kazdy vybrali inym smerom. Marne sa snazim na seba upozornit nasim privolavacim znamenim, je prilis tiche, aby uputalo pozornost uprostred lesa. Vieme kedy ide posledny autobus a ze ideme nim. Stretavame sa pri vchode, kde spolu s tetami co robia v parku a komarmi cakame na nasu marsrutku.
