-Nie sme tu správne.
-Sme.
-Nie sme. Vidíš tam niekde Ulaanbaatar?
Luke lúšti azbuku.
-Vlak ide až o dve hodiny, dovtedy to tam dajú.
-Nemyslíš, že taký dôležitý vlak by tu už bol napísaný? Idem sa spýtať.
Pri informáciách milión ľudí, ja nervózna, netrpezlivo čakám a snažím sa pritom spomenúť si, ako sa povie po rusky vlak. Nespomeniem si a už som narade.
-Izvinite, Ulaanbaatar?
Pochopila som, že stanica je na druhej strane cesty a volá sa Jaroslavská. Bežím za Lukom, vysvetlím, šmahom nahodím 20 kilový batoh na chrbát ako to len v strese dokážem. To zas budú modriny. Vybehnem von.
-Aha, tam je.
Podchodom sa dostaneme na druhú stranu ulice a na stanicu. Nechápem, odtiaľ idú zas všetky vlaky len na západ. Takmer s plačom idem aj tu na informácie.
-Izvinite, odkuda pojazd Ulaanbaatar? Aspoňže som si spomenula, ako sa povie vlak. Teta s úsmevom nakreslí pre nás mapku. Hneď vedľa tejto stanice je Jaroslavská. Kto mal vedieť, že v Moskve sú hneď tri stanice vedľa seba? Premiestnime sa tam a nájdeme našu koľaj. Je jasné, že sme tu správne, okrem nás sú tu len samí Mongoli s toľkou batožinou, že pomoc. Do Mongolska sa v podstate všetko dováža, pretože na poľnohospodárstvo sa využíva iba 1% pôdy. Pestujú pšenicu, zemiaky, zeleninu a krmivo pre dobytok. Vyrábajú tiež vlnu z jaku a ťavy a hlavne kašmír z kozej vlny. Sú druhým najväčším výrobcom kašmíru na svete, hneď za Čínou. Aj keď pravdepodobne tu na stanici sú len šmelinári.
Čakáme tak dlho, že sa už nudím. Keď konečne príde vlak, som rada, že sa niečo deje. Nájdeme svoje kupé. Je s nami Mongolka Zaya. Udomácnime sa a usalašíme a sto hodinová cesta sa môže začať. Máme nabalené knihy, MP3 prehrávače, cestovné domino a šachy, nakúpili sme chlieb, zeleninu, syr, banány, nudle, samozrejme, nudle, čaj a hrnčekové polievky.
Prvý deň
Týždeň som nedržala knihu v ruke, teraz ju z nej nepustím. Iba keď ideme jesť. Jedlo je fajn, až na tie ruské syry. Jeden je suchý, druhý prislaný, tretí taký, štvrtý onaký. Žiadny však nie je taký, že by som spravila „Áááááách!". Kde sú naše korbáčiky a parenica, český hermelín, anglický čedar, grécka feta, cyperské halloumi! Teraz jeme kocku plastu, ktorú niekto omylom nechal v sekcii syra. Tej pachuti sa nedá zbaviť ani čokoládou ani žuvačkou a aj na prstoch zostáva pach nalepený dlho, predlho.
Druhý deň
V noci bola taká zima, že si dnes vytiahnem spacák. Ideme s Karolínou z vedľajšieho kupé na koniec vlaku. Chceme fotku. Luke to už skúšal, ale posledný vozeň je prvá trieda a ruská provodnica naňho len nakričala a nepustila ho. Chudák Luke, všetky Rusky naňho kričia. Teda okrem čašníčky s prekrásnou karmou v Sankt Peterburgu.
Prechádzame z jedného konca vlaku na druhý, prekračujeme baly tovaru, trupy a nohy, ktoré slúžia v staniciach ako manekýny. Oblečú ich do riflí a tričiek, vyvesia z okien a tak robia bisnis. Priekupníci na nás zazerajú, vedia, že mi im obchod nespravíme.
Všetci tu sedia v tričkách, len my sme naobliekané ako na Sibír. V ich vozňoch teplomer ukazuje 25 stupňov, v našom len trinásť. Prečo? Prečo?! Aby sa nám naša kocka plastu nepokazila?
Sme na konci vlaku, nikto nás nezastavil. Cvakli sme, rozleteli sa dvere a v nich blonďavá pani.
-Tu nemôžete byť.
-Len jednu fotku.
Odišla, len aby sa o chvíľu vrátila aj s magnetkami s obrázkami Bajkalu.
-Keď chcete fotku, musíte si kúpiť. 60 rublí.
-Ale my nemáme so sebou peniaze.
-V ktorom vagóne ste? Ja si vás nájdem.
Pýtam sa Grigoriho z Karolininho kupé, či príde. Príde.
Prišla. Zaya si od nej niečo kupovala. Ja som klasicky ležala s knihou na posteli, mrkla som, že čo sa deje, uvidela som ju a knihu som držala tak, aby ma ani náhodou nemohla uvidieť. Keď skončili transakciu, počujem. „A vy nič nechcete?" Robím sa, že nerozumiem. Niekedy je dobré nerozumieť a nepočuť.
Tretie ráno
Všetci ešte spia, mne sa už nechce. To tie časové posuny. Asi. Pozriem z okna a aj by som radosťou zakričala, keby som mohla. Tajga v jesenných farbách. Nemôžem sa vynadívať. Keď nie les, tak chalúpky, aj celé dediny, aj prázdne dediny. Videla som tajgou bežať obra a medveďa, ale asi len ľudia, čo okopávali zemiaky boli reálni.
Chcem si umyť vlasy! Spievam si pasáž od Sonic Youth I don't care about dirty hair, ale čím viac si spievam, tým viac mi tie moje špinavé vlasy vadia. Zaya má riešenie. Odreže hrdlo z dvojlitrovej fľaše a pošle ma načapovať horúcu vodu zo samovaru, tú zmiešať so studenou vodou na toalete a idem. Ách! Číre blaho! Človek musí ísť až na Sibír aby ocenil možnosť hocikedy vliezť do vane a spraviť očistu.
Štvrtý deň
Za noc sa vymenila osádka. Teraz máme za susedov staršiu dvojicu z Tuvy, jednej z 21 republík Ruskej federácie, ako som sa dozvedela. Ona je sudkyňa, on doktor tibetskej medicíny. Ide do Ulaanbaataru na konferenciu, kde bude čítať príspevok. Po anglicky. Neverí si a keď zistí, že Luke je rodený Brit, požiada ho o pomoc. Chce, aby mu Luke skontroloval výslovnosť. Pán doktor číta, Luke ho prerušuje a opravuje. Takto to ide asi tri strany, dosť ťažký a pomalý proces. Nakoniec to spravia tak, že Luke číta a pán ho nahráva. Dostaneme kávu a čokoládu. Pre mňa je veľkým poznaním, že aj veľkí, inteligentní a uznávaní ľudia bývajú pred vystúpením nervózni.
Štvrtá noc
V noci prekračujeme hranice. Celkom pohoda, trvalo nám to asi len tri hodiny. V podstate sa už od vzrušenia nespí. Sledujeme mongolskú krajinu pri východe slnka. Sme do Mongolska zamilovaní a ešte sme ani na jeho pôdu nevykročili.
