A teraz Arménsko v obraze.
Marmašen. Tieto dva kostolíky boli ďaleko za mestom. Bolo akurát po daždi, nikto nikde, len my sme tam pobehovali a fotili. Zrazu sa zjavil človek, pobozkal bránu kostola a po ňom sa začalo rojiť ľudí a ľudí. Každý jeden pobozkal bránku a potom na nás už len kričali a smiali sa zlatými zubami. Vraj čím viac zlatých zubov, tým bohatší človek.
Z ničoho nič som mala v rukách obrovský melón. Poďakovala som sa a položila ho na sedadlo nášho taxíka. Len čo som sa otočila, niekto mi vložil do rúk domáci chlieb, zeleninu a baraninu. Pohostinný národ.
Pokračovali sme do Jerevanu. Myslela som, že sa vrátim do minulosti, ale jediná spomienka na minulosť boli kolotoče. A pamätníky na genocídu. Inak mesto bolo plne moderné, hlučné a chaotické ako hocijaká iná metropola.
Edžmiadzin, centrum arménskej cirkvi. Zažili sme tu zázrak.
Geghard
Ľudia si pred kostolmi kupujú sviečky. Pri ich zapaľovaní sa modlia.
A potom úbohé sviečky skončia takto.
Chačkar, v preklade kamenný kríž, je jedinečným arménskym umením. Používajú ho ako náhrobný kameň alebo aj ako pamätník.
Najkrajšie miesta, aké som videla bol Noravank
a kláštor Tathev. Ten bol výnimočný aj cestou. Vraj sa tam nedá dostať v daždi. Mali sme šťastie, na druhý krát, keď sme sa vracali z Náhorného Karabachu, kam z Arménska vedú len dve cesty a tou spodnou bolo blízko do Tatheva.
Vyškriabali sme sa kľukatou prašnou cestou, pod nami priepaste. Pustili nás aj do tajnej chodby, kadiaľ mnísi utekali pri nebezpečenstve. Zvláštne bolo, že chodba ústila v strede skaliska.
Pokoj, ktorý tam všade vládol bol nezaplatiteľný. Turistov nebolo veľa a dalo sa rozjímať.
Arménsko ako prvá krajina na svete prijala kresťanstvo. Pred ním tu bol aj zoroastrizmus. Zachovalo sa toto zoroastrické observatórium.
Pohanstvo sa tu dosť silno praktizuje, videli sme holubice natlačené v klietkach, čo predávali pri kostoloch a iné obetné zvieratá, ktoré si doniesli rodiny so sebou. Túto obetu sme našli v ruinách
Metaranitsu, kláštore zo 7. - 8. storočia v Náhornom Karabachu Bábuška a deduška, symbol Náhorného Karabachu.
Haghpat
Život tu asi nikdy nebol ľahký. Príroda je tu divá, ale ľudia prívetiví. Bohatá história chudobného národa. Silný duchovný zážitok.
Poznámka: tretia a sestnasta fotka sú dielami mojich spolucestovateľov.
