Neskôr sme zistili, že títo dvaja sú v našej kajute! Myslela som, že ich zarežem. Ani len hudba na plné pecky z MPtrojky nezakryla ich chrápanie. A potom sa uprostred noci zobudia, kričia, lebo normálne rozprávať sa nedá a nakoniec si ešte aj zapália. Luke ich vyhodil. Ja som s plačom zaspala až niekedy nad ránom, len aby ma zobudil host (alebo aká bola jeho funkcia) s tým, že do Japonska pocestujem v inej kajute.
„Ale ja do Japonska nejdem."
„Aha."
Hodila by som ho teraz žralokom. Nie som veľmi milá, keď nespím. Idem sa radšej pripraviť na príchod.
Vylodili sme sa v malom mestečku Donghä. Pršalo. Dažďu sa nám doteraz nejako darilo vyhýbať, ale vlastne ani teraz to nebolo zlé. Hneď za terminálom bola malá reštaurácia do ktorej sme išli na ochutnávku našeho prvého kórejskeho jedla. Boli sme poučení, že kórejské jedlo je pikantné, ale že za žiadnych okolností si nesmieme pri stole smŕkať nos. Ani keby nám tieklo do taniera, smejeme sa. To sme ešte netušili, že nám naozaj tiecť bude. Jediné, čo sme boli schopní počas nášho pobytu rozlišovať bolo veľmi štipľavé a nie až tak štipľavé, pretože do všetkého dávajú ich pastu gočudžang. Našťastie na stole je vždy fľaša vody a papierové vreckovky. Smrkali sme keď sa nám otočili chrbtom alebo opustili miestosť. Kórejské jedlo vždy príde s prílohami. Hlavná je gimči. Keď som o gimči čítala, predstavila som si našu nakladanú kapustu. Princíp je asi ten istý, nakladaná kapusta, ale čínska a rôzne koreniny, a samozrejme, gočudžang. Ďalšie prílohy závisia asi od toho, čo práve majú v chladničke. Pre mňa najlepšia kombinácia bola klíčky, tofu, huby, ich nakladaná biela uhorka a neviemčoužvšetko. Najhoršia bola cesnak, feferónky, cibuľa a chrobáky. Hej, a je sa so železnými paličkami a pes nie je až taký bežný.

Najedli sme sa, môžeme ísť ďalej. Hádžem svoj ruksak, ktorý mi bol včera vykričaný, že je príliš ťažký ujom, čo mi ho niesol od pasovej kontroly k lodi, na plecia, Luke zaplatil, poďakovali sme sa, ale žena začala niečo hovoriť. Po kórejsky, rýchlo a rozhadzovala rukami. Rozprávala jedným dychom asi minútu. Ruksak ide k zemi. Niečo nesedí. Ukazuje na peniaze, čo iné by nesedelo.
„Ale však teraz som platil!"
„Však viem, videla som ťa."
„Vydala mi!"
„Však viem!"
A ona rozpráva a rozpráva, rýchlo, úplne nezrozumiteľne a keď skončí, usmieva sa. Vôbec jej nevadí, že sme len pred chvíľou vkročili na kórejskú zem a komolíme dobrý deň s ďakujem. Táto konverzácia trvala dlho. Skoro po hodine sme pochopili, že namiesto 20 000 wonov jej Luke dal len 2000 a keďže sa toho veľa dookola dialo, myslel si, že mu ich vydala, lebo náš účet bol 18 tisíc. Zasmiali sme sa a rozlúčili. Mám dojem, že všade inde by na nás zavolali políciu.
Išli sme na zastávku, odkiaľ nám mal ísť autobus do Samčoku. Tu spíme v moteli na kórejský spôsob, na zemi. V kúte izby sú naskladané tenké matrace, keď príde noc, jednoducho ich roztiahneme a ľahneme si. Nie je to až také nepohodlné, ako by sa zdalo. Zem je vykurovaná až tak, že sme si museli zapnúť klimatizačku.
V Samčoku budeme niekoľko dní bývať a odtiaľ výletovať. Je tu čo vidieť. Tak napríklad Hwansongul jaskyňa. Je to najväčšia vápencová jaskyňa v Južnej Kórei, meria 6.5 km. Všetko, čo sa dá pomenovať, je pomenované veľmi romantickými menami ako Palác snov, Nebeský most, Pekelný most, Údolie túžby, Podstavec kráľovského trónu, Most spovede, ktorý zmaže naše hriechy keď cez neho prejdeme. Aká to bola krása len do nej cestovať! Všade okolo zeleno, ľudia na každom kúštičku pôdy niečo pestujú, či už v skleníku alebo len tak, na vzduchu a autobusové zastávky sú každá iné. Mám dojem, že najali umelcov, aby prerobili zastávky na umelecké diela. Je sa kam pozerať.
Do jaskyne v tom istom čase ako my, dorazil aj školský výlet. Šľapeme si to hore, deti stonajú, však asi ako každý iný pubertiak, hore sa cesta rozdvojovala, jedna išla priamo do jaskyne, druhá hore na výhľad , ideme tam, nech tu nie sme ako školský dozor, kým zídeme, oni tam už snáď nebudú, tak sa škriabeme, hore len skala a had, vraciame sa na cestu do jaskyne. V jaskyni a v jej okolí sme strávili celý deň.











Na druhý deň sme vyrazili do Häsindang parku. Ak by sme mali problém s menom, budeme ho jednoducho volať Penisový park. Všetky sochy a lavičky sú tu totiž v tvare penisov. Legenda hovorí o snúbencoch. Chlapec odviezol svoje dievča na skalu, kde mala výletovať až kým on neskončí prácu. Potom sa po ňu mal vrátiť a vziať ju domov. Lenže prišla búrka, vietor a vlny boli také divoké, že sa jednoducho nedalo vyplávať. Chudák dievča sa utopilo a odvtedy dedinčania neulovili ani jednu rybu. Tvrdili, že je to kvôli nej. Vytesali jej pár sôch v tvare penisov (iná legenda hovorí, že si rybár uľavil do vody) a modlili sa za ňu. Ryby sa pomaly prinavrátili.



Každopádne Kórejčania majú iný vzťah k sexu ako my. Po celej krajine sú roztrúsené Love motele, kde sa dá spať lacnejšie (aspoň v jednom meste, kde sme porovnávali to tak bolo) ako v hosteli v izbe pre dvoch a sú aj pohodlnejšie, veď sú pripravené na „noc". Len sa treba povzniesť nad muža na recepcii s oplzlým úsmevom a jeho veľavravným „Have a nice time".