Každých päť metrov prestávka. Aspoň mám čas poobzerať sa okolo seba. Neskôr sú to už každé dva metre. Aj rodiny s malými deťmi ma predbiehajú. Okolo prefrčali šialenci na bicykloch, nado mnou si plachtia paraglidisti. Tým závidím.
Už vidím vrchol. Hovorím si, že čím nemej prestávok si spravím, tým skôr tam budem. Ale nie, on so mnou hrá naháňačky. Uteká predo mnou so smiechom tak silným, že ma jeho sila štípe na tvári.
Konečne! Sedím, predo mnou fantastický výhľad, teplý čaj a čokoláda, dávam sa dokopy. Tu hore sa to ľuďmi len tak hemží. Miešajú sa tí, čo prišli po svojich s tými, čo sa nechali vyviesť vláčikom. Akurát jedna skupinka vystúpila.
-Aha, tam je summit.
Som vyčerpaná, premrznutá, ale zároveň šťastná, že som to zvládla, že som prekonala samú seba. Keby som vystúpila z vláčika, neviem, či by som mala podobné pocity.
Noc trávime v mestečku s krásne opisným menom - Kostol svätej Márie v nížine bielej liesky v blízkosti prudkého víru, farnosti svätého Tysilia a červenej jaskyne.
