Jedna z tém filmu bol fotožurnalizmus. Vraj povolanie dôležité preto, aby sa k ľuďom dostali objektívne zábery a pomohli im uvedomiť si, aká je vojna zlá. Videli sme milióny záberov a obrázkov a zmenilo sa niečo? Väčšina ľudí si povie: strašné, prepni na niečo zábavnejšie. Stačí pozrieť do programu, aby človek videl, čo je zábavnejšie. Medzi inými rozprávky kde američania bojujú proti mimozemšťanom, prírodným živlom alebo neviemčomu. Dobro vyhráva nad zlom. V ozajstnom svete to akosi neplatí. Zlo vždy vyhráva. Asi preto, že dobro je pacifista, ktorý zo zásady nezdvihne zbraň. Jednotlivci ich nezastavia, demonštrácie ich nezastavia, nikto ich nechce ale stále sú!
A videli ste tento záber, ktorý som tu uverejnila?
Fotograf Kevin Carter za Sudánskeho hladomoru v roku 1994 odfotil dieťa, ktoré sa vyhladované plazí do tábora United Nation vzdialeného kilometer, kde by mu bolo ponúknuté jedlo. Sup už len čaká na jeho smrť. Nikto nevie, čo sa s dieťaťom stalo, ani fotograf. Iba ho odfotil a odišiel. Platil zákaz dotýkania sa obetí hladomoru kvôli nákazám a tak ho tam nechal. Neskôr sa priateľovi zveril, že by rád konal inak. O tri mesiace, krátko po tom, čo dostal za fotku Pulitzerovu cenu, spáchal samovraždu. (preklad textu uverejného pod článkom)
Príbeh toho dieťaťa, toho fotografa, celého ľudstva za touto fotografiou je výkrikom neschopnosti. Akosi nikde nevidím skutky. Neustále sa investuje do vojny, nie do zachraňovania životov. Nikto sa z vlastných ani cudzích chýb nepoučí. Chlapi tvrdia, že vojny treba, inak by nebolo pokroku. Ja, žena, namietam - nezažili sme storočie bez vojny, ktovie aký pokrok by nastal vtedy. Možno by sme už lietali do ďalších galaxií!
Zažila som len jednu katastrofu za svojho života a bol to neuveriteľný zážitok. V roku 1999, snehová kalamita ochromila Košice. Robila som vtedy v pokladni jedného supermarketu, ťahala som dve zmeny celý týždeň, lebo kolegyne z dedín sa nemohli dostať do práce, bez prestávky na jedlo, na potrebu, pretože si ľudia robili zásoby pre prípad najhoršieho. Pekne mi z toho všetkého už šibalo, ale tú spoluprácu, akú som vtedy zažila, som nezažila už nikdy. Ľudia trpezlivo čakali v nekonečných radoch, nikto sa nad ničím nerozčuľoval, všetci boli ohľaduplní, tuším, že mi aj sami preskenovali desaťkilové balenia múky keď moje skrehnuté prsty stratili schopnosť uchopenia.
Autobusári čakali na ľudí, čo sa v behu podkýnali a padali do závejov, aby sa do autobusu dostali, jeden z nich dokonca zacúval za starenkou. Toto je podľa mňa ľudskosť, ozajstná, ktorú cítiť a nie hraná pre naše dobré meno, pre obrazovky, pre divákov. Ale inak ... človek si ani nemusí pozrieť „náročný film", stačí si prečítať útoky v diskusiách na niektoré blogy a hneď pochopí, kde ľudstvo je.
Bože, neotáľaj už s tou potopou!
