Nechcem nič, len nudu

Niekoľko mesiacov som dokázala spraviť veci na prvý krát. S ľahkosťou som vykonávala aj päť úkonov naraz a všetko sa mi darilo. Až som sa sama seba začala sarkasticky pýtať, kedy sa to skončí. Nie je to môj normálny stav. Teraz, hm, teraz môžem byť rada, že ma neprešlo prvé auto pod ktoré som skočila. Padajú mi taniere z rúk a vybíjam poistky. A prečo musím ísť na poštu tri krát, aby som si vybrala jeden balík? O tom, že sa odveziem autobusom môžem len snívať. Nič čo uvarím sa nedá jesť. Keď sa nedarí tak sa nedarí. Minulú stredu som odchádzala v noci od frajera. Strávili sme perfektný večer, tak ako sme si sľúbili - ničnerobením. Kým odomykal auto, ja som rozmýšľala aký ťažký život majú psíčkari – venčiť o jedenástej v noci. Bác. Zabudla som na schod, čo má pred bráničkou. Ešteže som sa jej mohla zachytiť. Hneď bol pri mne. V záchvate plaču a smiechu som sa statočne zviechala zo zeme, aj keď som nemohla dostúpiť na ľavé chodidlo a len som sa bezvládne zviezla do jeho náručia. Odviezol ma domov, dotrepala som sa do kuchyne, vyzul ma a vtedy som sa naozaj rozrevala. Pod mojím ozajstným členkom bol ešte jeden, dvakrát taký veľký a modrý. Z mrazničky vybral hrach, hoci bol na nohe, pálil mi mozog. „Ideme na pohotovosť. Je noc, nikto tam nebude, ráno by sme tam strávili aj štyri hodiny.“Skackám do auta. Štartuje. Auto ho ignoruje. Znova a znova na nás auto kašle. Snaží sa ho roztlačiť, ale kým skočí za volant, auto zas nehybne stojí. A nikde nikto, kto by mohol pomôcť. Hneď ako to vzdal však prišiel taxík. Prestúpili sme a išli na pohotovosť. Podľa jeho očakávaní bolo v čakárni iba jedno dievča čo si prešilo prst na stroji. Raz-dva sme sa dostali na röntgen. „Za päť minút bude hotový, čakajte.“ Ale nikto nás už do ambulancie nezavolal, pacienti prichádzali, niektorí odišli, pár ich zostalo s nami. O pol tretej ráno som oľutovala, že som odmietla tabletku proti bolesti. Išla som si ju vypýtať od veľmi nevrlej sestričky. Chcela som tiež vedieť, dokedy ešte budeme musieť čakať. Hm, nevie, doktor je na jednotke intenzívnej starostlivosti, veľká autohavária. Nič iné som ani so svojím šťastím čakať nemohla. Konečne nás o 3.15 zavolali do ambulancie, len aby mi oznámili, že zlomené nič nemám, len vyvrtnuté chodidlo. „Pekne omotáme, budeš robiť, čo ti prikážeme, do pár dní budeš v poriadku.“ Super, ideme spať! Verím, dúfam, že to je to najhoršie, čo sa mi stalo. Odteraz sa musí všetko len dariť. Počujete, všemocné sily neviditeľné? Len sa dariť! Nebudem pokúšať šťastie svojím sarkazmom.