Cesta

„A keď predsa? Čo potom?“ To jej zanietené „nikdy v živote“ akosi prestalo mať váhu. Je jednoduché filozofovať keď človek nemusí riešiť dilemu. „No tak to vynosím. Aj potom sú možnosti. Môžem sa vydať. Dieťa potrebuje otca. Vraj. A vydržíme spolu? Buď to riskneme a uvidíme, alebo to necháme tak a nikdy sa to nedozvieme. Slobodná mamička. Dá sa to zvládnuť? Však ani teraz nemám z čoho žiť. Dám ho nejakému bezdetnému páru, čo po deťoch túži. Možno by som ho mohla občas vidieť, teda ak to zvládnem. Možno potratím prirodzene, však je to bežné. A nebudem mať vraždu na svedomí. Čo treba urobiť, aby človek prirodzene potratil? Joj, však ešte nemusím byť tehotná. Doma zistím.“ -Niečo tam chýba. -Ale nie, nominatív, genitív, datív, lokál, inštrumentál. -Ešte raz? -Nominatív, genitív, datív, lokál, inštrumentál. -Má tam ešte niečo byť. „Akuzatív.“ -Nemá. „Má, akuzatív. Však im to niekto povedzte. Ja sa nestarám. Pre mňa za mňa nech dostane päťku. Moje decko nebude tupé. No, možno na chémiu. Musím sa spýtať Rada, ako bol na tom s chémiou. Po mne bude pekný, teda aj po otcovi, citlivý, vedieť jazyky, po otcovi bude hudobník a do seba zahľadený sebec. No nie, to ho radšej zabijem teraz.“ -Ale fakt! Ja sa doma pozriem. „Akuzatív, dievčatá, akuzatív. Moje nervy, dve tehotné na prechádzke, čo im šibe? Ok, ok, niekto možno po deťoch naozaj túži. A pre niekoho to musí prísť šokom... No jasne, práve sem musí nastúpiť. Ja sa nepohnem, mám právo sedieť, som tehotná. Ešte nevidno, ale som. A v prvých mesiacoch býva tehotným vkuse zle, nie? Hlavne v električkách. Je mi zle... Joj, dobre!“ -Nech sa páči, sadnite si. -Ďakujem. Vymenili si široké úsmevy. Starým paniam bola vždy sympatická. Vlastne aj starším pánom, len inak. „Nevyzerá tá tyč ako striptízová? Presne do ruky. Mohla by som sa začať okolo nej vlniť. To by bol rozruch. Tamtem by hodil niečo tanečné do empetrojky, reve mu to akoby už počul len na 3 percentá. Čo by sme si dali? Hm, Down by the Water, alebo nie, Candy Shop! Pekne pomaly. Dáme show. Počkaj, čo mám na sebe? No jasne, dáme show.“ Usmievala sa. „Hej, to snáď nie je možné. Ešte jedna tehotná a fakt to bude znamenie.“ -My sme toho roku nasadili kukuricu pre vnúčatá. Tie ju ľúbia. A hrach. Každý rok tam stoja a oberajú ho rovno do úst. Radosť ich sledovať ako otvárajú struky a vyberajú hrášky. No a zasadili sme aj cibuľku, cviklu, fazuľu, trocha zemiakov, mrkvu. „Pomoc! Ďalšia! To si už ani nemusím robiť test, to je jasné. Všetky baby v meste sú v tom alebo čo? Budem výnimka. Jasne, že budem výnimka!“ -Je to úžasný relax, škoda, že moje dievčatá to nechápu. „Teta, vieš, čo je relax? Sedieť pred telkou so zmrzlinou a čumieť na niečo zaujímavé. Alebo preležať celý deň s knihou a vypnutým telefónom. To je relax a nie zničiť si nechty hrabaním sa v hline. Hrabu se v špíne... prečo si človek pamätá také blbosti? Ako sa to volalo? Bravo. Jaaaj, stredoškolské povinné čítanie. “ Električka prišla na jej zastávku. Vystupovala pomaly a so vztýčenou hlavou. Z iného zdroja si totiž pamätala, že človek nesmie skloniť hlavu keď prechádza z priestoru do priestoru. Niečo psychologické. Aj keby si mala nohy polámať, lebo si pod nich nevidí, hlavu neskloní. Bol by to iný trapas, keby sa naozaj šmykla, preto tá gracióznosť. „No jasne, za celý čas tadiaľ neprešlo auto, ale že ja chcem prejsť cez cestu, tak tadiaľ musí ísť celá kolóna. Však si pohnite! Mám dôležitejšiu prácu ako tu postávať. A som na prechode! No hurá.“ Pokračovala v ceste. Na chodníku pred jej blokom stáli dve staršie dámy, asi na päť metrov od seba. -A to len ten jeden? „Čo na ňu kričíš, nemôžeš ísť bližšie?“ Akurát míňala pani na ktorú bolo kričané. Tá sa k nej otočila so slovami: -Bóže, to je ale trdlo. Trocha sa zarazila, keď videla, že jej slová našli poslucháča. Ale za názor sa hanbiť nikto nesmie. Ukričanej povedala: –Hej, len ten jeden. „Hm, bavíme sa, čo?“ -Tak ja sa zajtra zastavím. -Dobre, majte sa. „Chcela by som počuť, čo si teraz pre seba šomre. Možno niečo ako „snáď sa nedožijem“. Tej sa nezbavíš, s tým sa lúč.“ Hmkala si melódiu kým nevošla do bytu. „Ideme na to? Inštrukcie. Jasne, jasne, chápem. Tri minúty. Jedna palička, nie. Dve, áno. Mohla by som niečo zjesť, kým sa do toho pustím. Čo si dáme?“ Otvorila chladničku aby zistila na čo má chuť. „Hm, baklažán...“