Oproti nám išli traja chlapci rozličného veku, všetci však rovnako špinaví. Ten najmenší, asi štvorročný, na mňa pozeral takými vyhladovenými očami, že som sa v sekunde našla pred ním kľačať.
"Chceš? Vezmi si."
Pozeral na mňa s úžasom.
„No, vezmi si." vložila som mu chrumky do rúk. „Dobrú chuť!" Ešte som mu zamávala. On tam stál s naširoko roztvorenými očami.
Po pár metroch som sa otočila, akoby som sa chcela utvrdiť, že sa to naozaj stalo.
„Idú za nami." hovorím A.
„Čo?" Aj ona sa otočila.
„Výborne, teraz nás oberú aj o topánky."
„Sú to len deti, utečieme im keby dačo. A možno len majú ten istý smer."
„Pred chvíľou išli opačným."
„Cigáni sú spontánni. Tu sa postavme pred výklad, akože si obzeráme topánky a uvidíme, čo sa stane."
Obzerali sme si topánky.
„Už sú tu." zašepkala A.
„Tie zelené sú celkom pekné."
„A tie žlté by si nechcela?"
Bavili sme sa naozaj vážne o obuvi, ale celý čas sme sledovali v odraze, čo sa za nami deje. Stáli tam tak nerozhodne a niečo si šepkali.
„Teta, on ti chce niečo povedať," povedal najstarší.
Otočili sme sa k nim. Ten najmenší sa mu hanblivo skrýval za chrbtom, nie a nie sa nám ukázať. Nakoniec kamarát stratil trpezlivosť a podstrčil ho pred nás. Malý sa zhlboka nadýchol a spustil:
"Na Vianoce a v roku novom vinšujem vám nastokrát teplé slnko nad domovom, dobré skutky s dobrým slovom, zdravia, šťastia akurát, aby vás mal každý rád."
