Na druhý deň ráno sme zistili, že v Liptovkých Vlachoch existuje utečenecký tábor a že v noci tam došlo k roztržke, Gruzínci zbili Pakistancov, Indov a Bangladéžanov, len kvôli tomu, že sa predbehli v rade na jedlo. Nejako sme z toho vyvodili, že to musela byť Borisova parta.Táto príhoda mi prišla ako dostatočný argument neísť tam. Ale ja som chcela vidieť Arménsko a jediní ľudia, čo tam tiež plánovali cestu, zahrnuli do nej aj Gruzínsko. Tak som sa prispôsobila, ale vôbec som sa nepripravovala, teda, okrem slovnej zásoby. Mám dojem, že sa patrí vedieť aspoň pozdraviť a poďakovať v reči krajiny v ktorej sa nachádzam. Gamardžoba a Didi medluba. Určite to otvára srdcia.Už na hranici s Tureckom sme mali prvý kontakt s Gruzíncami. Ich colné prehlásenia sú totiž iba v ich jazyku. Našla som človeka, ktorý hovoril anglicky a pomohol nám ich vypísať. Ako suvenír mám odloženú kópiu s mojím menom v gruzínčine. Naším prvým cieľom bolo Batumi. Došli sme tam v noci a celý autobus nás hlasno vyprevádzal, želal príjemný pobyt a mával. Pekné privítanie od ľudí, ktorých som pokladala za agresívnych primitívov. Našli sme miniatúrny hotel, nanešťastie mal všetky tri izby obsadené. Snažili sa nám nájsť niečo iné, ale keďže Batumi je víkendovým miestom celého Gruzínska a bola sobota, všetko bolo plné. Nechali nás prespať na gauči. Celú noc sme boli hore a pili s domácimi a hosťami. Strávili sme tam pár dní, naučili sa hrať tavli, teda backgammon alebo aké iné mená im dávajú v ostatných krajinách. Užívali sme si nádherných pláži, histórie, jedla a pohli sme sa ďalej. Kam sme len prišli, tam sme boli vítaní. Stretávali sme nádherných ľudí v každom kúte, keby nie dvoch nepríjemných zážitkov s miestnymi, povedala by som, že to bol raj. Ich ľudskosť sa prejavila už len pri cestovaní maršrutkami. Do tých mini 12-miestnych autobusov natrieskali aj 17 ľudí a nikto sa nesťažoval. Pýtali sa nás, či aj doma takto cestujeme. Oni sa v ich spôsobe cestovania vyžívajú, lebo sú družní, ako hovorili. Predstavila som si naše autobusy v špičke, sú štyri krát také veľké a o to viac sú ľudia mrzutí. V pevnosti Kertvisi sme stretli dobrovoľníkov, čo pomáhali pri jej rekonštrukcii. Väčšina z nich boli umelci z Tbilisskej univerzity. Strávili sme s nimi pár hodín, pohostili nás kávou, tak ťažko zohnateľnou mimo civilizácie, kde sme sa nachádzali. Ako darček sme každý dostali našu karikatúru. Oni už dávno mali pracovať, ale šéfovci nechceli narušiť atmosféru, ktorú sme tam vytvorili a dovolili im baviť sa s nami. Keď som spomenula, že aj ja som chcela robiť archeologické práce, dostala som lopatu do ruky a poď na to. Cítila som sa ako popová hviezda, ktorej každý krok je nafotený stovkami paparazzov, tak bola ocenená moja práca. Tu sa naše stretnutie skončilo, všetci sme išli za ďalším poznávaním.A aké očarujúce mesto je Tbilisi! Miniatúrne uličky, farebné fasády, rozprávková architektúra, sochy kam sa človek pozrie. Určite jedno z najinšpiratívnejších miest na svete. Turizmus rozvíjali lacnými jednodennými zájazdmi z hlavného mesta do všetkých strán Gruzínska. Každý autobus mal sprievodkyňu a tá cestou robila výklad o mieste kam sme mierili. Ako jediní cudzinci, sme mohli ten čas prespať, počúvať hudbu alebo robiť hocičo iné, čo by ich nerušilo. Ale na mieste si vždy našli čas na anglický alebo ruský preklad. Boli sme na troch takýchto výletoch a vždy sa postarali o to, aby sme si z nich čo najviac odniesli. Nevidela som Gruzínsko celé, nedostali sme sa do hôr. Na Kazbegi by som si asi netrúfla, ale región Svaneti by som si iste zamilovala. To sú dôvody, prečo sa tam chcem raz vrátiť. A preto ma zdesili správy zo včera. Človek otvorí noviny raz za mesiac, len aby ho ohromili udalosti vo svete. Cítila som sa akoby ničili Slovensko. Nechcem, aby vojna zničila tú krásnu krajinu a ublížila tým nádherným ľuďom, čo sme stretli. Čo môžem urobiť? Plakala som zo súcitu, ľútosti, strachu. Viem, že to nepomôže, ale akosi sa to nedá ovládať. Som ignorant, nezaujímajú ma dôvody ani jednej, ani druhej strany. Aj tak sú po celú našu ľudskú existenciu o tom istom. Vraj sa z histórie máme poučiť. Asi nikto nedával na dejepise pozor.
