„Nie, ty si Cigánka, ako my."
Usmiala som sa.
„Aj keď neviem po cigánsky?"
„Naučíme ťa."
N. bola úžasná. Veľmi snaživá, ale aj veľmi temperamentná. Keď sa jej nedarilo, všetko odhodila a mračila sa a mračila. Po čase som pochopila, že v tomto stave nepomôže nič, len prečkať, kým sa upokojí. Potom sa znova pustí do práce, usmievavá, akoby sa nič nestalo.
V jej triede boli tiež V. a P. V. sa nikdy nevzdávala. Skúšala, hľadala. Čítala a písala plynule po anglicky aj po česky. Akademicky bola na vyššej úrovni ako N. alebo P, ale aj tak doma chodila do špeciálnej školy. Nechápala som, prečo.
„Má epilepsiu." povedala mi jej mama.
P. nemal školu rád. Jediné, čo ho bavilo bol futbal a kreslenie. Dokázal celú hodinu kresliť svoje formuly a potom sa päť minút pred koncom vrhnúť na to, čo bolo cieľom hodiny. Najsvedomitejšie pracoval len vtedy keď som sa výhradne venovala len jemu. Vtedy som od neho dostala aj darček - jeho obrázky.
Oni traja nevedeli spolupracovať. Kým ostatné lavice tíško pracovali, od nás sa ozývalo „Ona povedala toto! On spravil tamto!", žalovali jeden na druhého až som mala chuť vyskočiť z okna a nikdy viac sa do školy nevrátiť. Až jedného dňa... Mali vymyslieť príbeh. Chvíľu trvalo, kým sme s ním začali, ale potom sa stal zázrak. N. začala, rozvíjala rozprávanie do úžasných detailov, V. ho prekladala a hneď aj prepisovala, P. ilustroval. Hodina sa ešte neskončila a náš príbeh bol na troch stranách A4. N. žiarila, V. sa smiala, že viac by už nevládala písať, P. dokončoval svoje dielo.
„Ja som na vás taká hrdá. Pozrite, čo ste dosiahli a to stačilo len si sadnúť a spolupracovať. Nádhera. Ste na seba hrdí?" Pozerám z jedného na druhého, všetci zvesené hlavy, nikto neodpovedá.
„No tak ste na seba hrdí?" Neurčité myknutie plecom, potrasenie hlavou. Vtedy mi došlo, že zo všetkého najskôr potrebujú získať sebavedomie a sebaúctu. Naučiť sa tešiť z vlastných úspechov. Vnímať sa pozitívne a potom snáď príde aj všetko ostatné. Mám na to necelý školský rok. Vôbec nie dosť času.
