Ako sa stráca nevinnosť

„Musí byť veľmi nešťastný,“ poznamenala som na margo skoro denného britského lejaku. „Porozprávaj mi o koncentrákoch.“„Čo? Prečo?“ Dosť často ma dokáže zaskočiť serióznymi otázkami, ale až tak? A prečo ja? Ja som len au-pair!„Chcem vedieť.“„Spýtaj sa mamy.“„Nechce mi povedať.“„Tak sa spýtaj v škole.“„Ani tam mi nechcú povedať. Hovor. Hovor. Hovor.“ Čo si vezme do hlavy, to sa musí stať.„Poviem ti doma, OK?“ povedala som, dúfajúc, že doma sa vrhne na telku, Nintendo, MSN alebo jednoducho zabudne. Vždy zabúda. Ale nie, tentoraz, hneď ako sme zabuchli za sebou dvere:„Hovor. Povedala si, že doma mi povieš.“Tak teda som jej začala cez slzy rozprávať, čo som videla v Osvienčine. Sedela ako skamenená, pozerala do zeme. Po chvíli ma ticho zastavila. Objala som ju. „Strašné, čo?“„Lepšie bolo nevedieť.“