Národné témy a cítenie bývajú v Slovenskej politike témou častých rozporov. Kým jedni národniarstvo vnímajú predovšetkým skrz jeho najextrémnejšie formy a udržujú si od neho mierny odstup, pre iných je jednou z najpodstatnejších tém. Jedno sa však národniarstvu v Slovenskej politike uprie iba ťažko - naprieč novodobými slovenskými dejinami je témou presahujúcou rôznorodé ideológie a historické epochy, zvyčajne so zámerom čo najvýhodnejším spôsobom upraviť vzťah národa k rôznorodým väčším celkom, ktorých bol súčasťou. Začínajúc Rakúsko-Uhorskom môžme spomenúť predovšetkým Slovenské povstanie a neskôr, počas končiacej prvej svetovej vojny, snahy o oddelenie sa od Maďarska a vznik Československa. V rámci prvej republiky sú tu snahy o dištanc od čechoslovakizmu, autonómiu, a vznik Slovenského štátu. Počas druhej svetovej vojny sledujeme snahy o obnovenie Československa (za zmienku z tohto obdobia možno stojí aj predstava Gustáva Husáka a iných o pripojení Slovenska k ZSSR), neskôr, už v čase vlády KSČ, snahy o federalizáciu, a napokon porevolučné rozdelenie Česko-Slovenska. V súčasnosti sa národné snahy prejavujú predovšetkým vo vzťahu k Európskej únii a NATO, teda opäť k väčším celkom, ktorých je Slovensko súčasťou.
Vzhľadom na tento zoznam historických udalostí sa teda javí, že či sa jednalo o ideológie pravicové alebo ľavicové, národniarstvo v nich malo, v podstate nepretržite, dôležitú úlohu. Toto je potrebné brať aj ako dôležitý element analýzy súčasnej politiky. Ak si napríklad spomenieme na kontroverziu ohľadom strany Smer vyhradzujúcej sa Slovenskou sociálnou demokraciou voči tzv. Bruselskej sociálnej demokracii, musíme si uvedomiť, že v našom prostredí sa nejedná o nijak kontroverzné spojenie. Národne orientované strany a politici mali počas našej histórie často výraznejšiu podporu ako subjekty vlažnejšie voči tejto téme. V posledných rokoch to pochopili aj niektorí liberálni politici, výraznejšie sa tejto témy chopil napríklad Ivan Korčok, ktorý v rámci svojej kampane otváral aj otázku vlastenectva, a podobné tendencie vidíme aj u Progresívneho Slovenska. U týchto subjektov však ľahšie vzniká dojem, že osvojenie vlastenectva je skôr pragmatickou záležitosťou, keďže táto téma sa u nich zdala byť menej výraznou v ich politických začiatkoch, a zároveň sú orientované skôr pozitívne voči EÚ/NATO. Na druhej strane tzv. pro-národne spektrum pôsobí v tomto kontexte autentickejšie, nakoľko zdôrazňuje odmietavý postoj k týmto celkom a teda môže navodzovať dojem akéhosi národno-emancipačného politického prúdu.
Národná politika sa teda zdá byť, podobne ako v minulosti, jedným z podstatnejších faktorov konzistentného úspechu v slovenskej politike a zároveň aj potenciálnym problémom pre subjekty ktoré v tejto roli nie sú vnímané ako autentické, prípadne ak sú v nich prítomné výraznejšie internacionalistické názorové prúdy.
