Rieky časov človeka

Svet je zvláštne miesto. Vtáci tiahli na sever, kde sa pomaly topí ľad...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Svet je zvláštne miesto. Vtáci tiahli na sever, kde sa pomaly topí ľad. Malé bodky vysoko na oblohe. Ešte ich čaká dlhá cesta, ponad vrchy zeme, do diaľav horizontov, o ktorých sa mi snívalo. Už to nebude dlho a zase raz svitne nový deň. Pozrel som sa tam, kde som ho cítil. Kde ho cítil on. Dnes bude nádherný východ, starý muž to vedel, pretože za tie roky sa to naučil cítiť v kostiach. Číta to vo svojom srdci, šak počuť tichý zvuk spod jeho vekmi zvrásnených pier. Už tu, bude, len kúsok, ešte chvíľu. Bože, prosím, ešte chvíľu !!!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem, no myslím si, že i vy to poznáte. Tu nádhernú chvíľu plnú očakávaní, v čase nečase, na hranici noci a dňa, keď noc stráca svoju moc, no deň je bezvládny, vtedy sa plní očakávaní zahľadíte na východ. Čo prinesie nový deň? Sám spím ...a nespím, bdiem v podivnom vedomí, v ktorom cítim, ako pekári, už otvárajú pece s čerstvými rohlíkmi a sypú ich makom. No pritom neviem len, či ešte stále to nie je sen. Tú chvíľu, keď prázdnym telom mesta prebiaha nepopočuteľný kŕč a vy viete, že čoskoro sa jeho krvné riečištia nalejú blahodárnym bublajúcim tokom.

Bolo to vtedy. Kedy? To už bolo dávno. Dnes mi to príde, ako večnosť, celá a bez podmienky. Stál som na moste a pozeral sa na rieku podo mnou. Pôvodne som do nej už chcel skočiť, ale dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Dlho som čakal na tú istú rieku... . Plaviaci sa odpad mi však znemožňoval vidieť dno. Tak som tam začal chodiť každý deň. Na most, pozorovať rieku. Neočakávam od Teba nijakú múdrosť voda, len sa neviem na Teba vynadívať. Ako kanieš, zas a znova, po kapkách, napájaš životy, strhávaš mosty, si mocná a láskavá, chceme byť v Tebe, a zároveň máme so sebou osušku, aby sme sa mohli vyvaliť na pevnom teple pláže, len tak, pocítiť kamene. Už nekanieš po kapkách, ale poháňas otáčajúce sa vedrá mlynov, ktoré drvia zrno človeka. Červený mak. Si riava, ktorá sa dotýka a je zároveň dotýkaná, cudná u prameňa a necudná v ústi.

SkryťVypnúť reklamu

Vtedy som si uvedomil, "Akoby vlastne mohol niekto z tohto zmúdrieť?" Rieka odráža večne sa pohybujúce zrkadlo našej duše, tekajúce oči, skáčuce myšlienky, neposedné emócie. Rieka je zrkadlom zrkadla...ale zároveň odplavuje a prináša nové pohľady. Rieka ukazuje nestvorný labyrint, ktorý sme si okolo seba vystavali, zrkadlo po zrkadle, utekajúc od nikam k nikam. Prázdno. Srdce muža objalo prázdno tak mocne, až mu vytlačilo slzu z oka. Postaviac sa nad rieku, vidiac od prameňov k ústiu, si prišiel ako holý, všetkými jeho najmenšími čiastočkami prúdila Ona, v jej veľkolepej bezpodmienečnej mohutnosti, valiace sa teplo horúcich pohybov, od chladného prameňa po spaľujúce ústie. Plynieš ako čas, si riekou od prameňa až po ústie, a takto sa valíš vlnamy kopcov času zeme.

SkryťVypnúť reklamu

Sadol som na električku, sledujúc nový východ slnka, oproti starému cisárskemu mostu. Mostu kameňom pevne usadenému do rieky. Prežil mnoho silných liet, mnoho povodní v sveta tep. Na jeho krajoch sa týčili dve veľké veže, tak starobylé, že mám pocit ako by tu boli už od začiatku univerza. Akoby tu boli aj pred ním....a ktovie...ktovie....možno to budú aj po ňom. Odrážalo sa na nich nebo, svet a zem. Všetko, čo je a treba. Zem, ktorá je kyprá a voní, tak ako dávno, vždy nádherne. Slnce, tak vekovité, že náš svet bol iba mrknutím jeho oka, pohládzalo každú dušu a spievalo o nebesiach bez zlatej strechy, o nebesiach bez čačiek. Dostal som podozrenie, že ak vykročím, hneď teraz, okamžite, môže ma cesta cez tento most zaniesť kdekoľvek! Ale bol som si vedomý, že stále pod ním musí tiecť rieka, inak by som nemohol chodiť, spraviť ani krok, po moste, do krajov za bránou. Niečo čo je dole na vode ma silne znepokojilo, no nevedel som prečo. Mrk oka, a vyvstáva nový svet, kde tohto nepokoja niet.

SkryťVypnúť reklamu

Električka zacinkala a ja som sa prebudil. Obliekol som sa a už raňajkujem. Umytie zubov mi nepotrvá dlho, schmatnem jablko, zamknem a už bežím na zastávku. V tme, tam ďaleko predo mno cítim vysoké kamenné veže. Pozeráte sa do tmy, nič nevidíte, ale predsa ak nie si slepí...pocítiš dotyk niečoho nesmierneho. Za dňa sú vidieť. Ale noci človeka sú ťažké a tmavé. Jedine ten, kto si ponesie hviezdu v svojom srdci vytuší. Ten potom uvidí aj za najhustejšej tmy. Za dňa sú nádherne, týčiace sa s ľahkosťou a vyzerajúce vznosne, ako mosty na nebesia. Za noci, ako by to boli krásne kosti Zeme, spájajúce nás s ňou pevným putom. No niekde medzi tým, tam kráčam a nastupujem na električku.

Svet je zvláštne miesto. Vtáci tiahli na sever, kde sa pomaly topí ľad. Malé bodky, vysoko na oblohe. Ešte ich čaká dlhá cesta, ponad vrchy zeme, do diaľav horizontov, o ktorých sa mi snívalo. Už to nebude dlho, a zase raz svitne nový deň. Pozrel som sa tam, kde som ho cítil. Stál tam on. Len on. Dnes bude nádherný východ, starý muž to vie, pretože za tie roky sa to naučil cítiť v kostiach. Číta to vo svojom srdci, šak počuť tichý zvuk spod jeho vekmi zvrásnených pier. Už tu bude, len kúsok, ešte chvíľu. Bože, prosím, ešte chvíľu !!!

Zdenko Vozár

Zdenko Vozár

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Večný študent života, hedonista i askéta. Hľadaj ma za zrkadlami slov, hľadaj ma bez sviece, keď posvieti večný nov, len v ich svite lov. Pod hviezdami prvého dňa. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu