Lekári problém čiastočne vyriešili, ale strach zostal - a Félix sa rozhodol, že na maminých rukách je lepšie ako na vlastných nôžkach. Všetci z toho boli nešťastní. Nepomohlo prehováranie, trpezlivé vysvetľovanie, ani všakovaké lákadlá a dobroty. Papučky si síce obul, ale chodiť odmietal. Rodičia sa už začali s týmto stavom zmierovať, keď tu zrazu do nemocnice prišiel cirkus - nie obyčajný, ale klaunský Cirkus Paciento.
Ja, doktor Quido Bublanina, a moja kolegyňa doktorka Frčka sme veľmi pomaly otvorili dvere nemocničnej izby. Spoza maminky na nás nesmelo hľadeli očká dvojročného Félixa. „Viete, on sa bude báť,“ – vysvetľovala nám smutne Félixova mamka, „on sa všetkého bojí, aj chodiť nám prestal...“
No ja som vedel, že som v správnom čase na správnom mieste. Musela to byť neviditeľná ruka osudu, ktorá ma dotiahla za môj klaunský červený nos práve na túto izbu. Len si to predstavte – moje meno je BUBlanina, a práve takýmto koláčom nás Félixova maminka pohostila. Okrem toho som sa práve v ten deň rozhodol vyskúšať svoj nový BUBlifuk, ktorý dokáže robiť bubliny od výmyslu sveta – od celkom maličkých, cez stredne veľké, až po obrovitánske.
S mojou kolegyňou doktorkou Frčkou sme sa na seba pozreli a medzi našimi klaunskými nosmi prebehla telepatická iskra. Vytiahol som bublifuk a izba bola zrazu plná maličkých, trblietavých bubliniek. Ľahučko sa vznášali nad udivenými tvárami Félixa a jeho maminky a jedna po druhej veselo praskali. Félixova nálada sa pomaličky začala meniť. Z plachého pohľadu bol zrazu prekvapený, z prekvapeného zvedavý...
V ten deň sme na izbu prišli ešte viackrát, a čím viac bubliniek sme vypustili, tým smelšie vykukovala Félixova hlávka spoza jeho maminky.
Na ďalší deň sme vyčarovali väčšie bubliny - to už Félix sedel na posteli sám, a dokonca občas niektorú bublinu praskol. Pri štvrtej návšteve nás už Félix netrpezlivo očakával - stál na zemi a maminku držal za ruku. No skutočné prekvapenie nás čakalo na piaty deň, kedy sa konalo veľké vystúpenie Cirkusu Paciento. Félix prišiel po vlastných nožičkách, aby všetkým ukázal, aké úžasné bubliny dokáže vyčarovať.
Ani my sme sa nenechali zahanbiť - spoza opony sme vytiahli bublifuk na metrové bubliny, ktoré sa kúzelne rozvlnili priamo pred očami užasnutého Félixa. Myslím, že keby mohol, od radosti by sa aj roztancoval – a nie len on, ale aj jeho rodičia. Naša klaunská duša tancovala tiež, a červené nosy sa nám leskli od dojatia.
Viem, že Félix má s chodením stále problémy. Občas sa strach vráti a papučky smutne ležia pod postieľkou. Ale ten moment, keď som ho videl stáť na vlastných nohách, s rozžiarenými očami a bublifukom namiereným k nebu, zostane v mojom srdci navždy.
Viem, že aj kvôli takýmto chvíľam som sa stal zdravotným klaunom.
Šťastnú cestu Félix, a nech ťa bubliny sprevádzajú pri každom kroku.
Roman Večerek - zdravotný klaun doktor Quido Bublanina
... pretože smiech pomáha!
