Som návštevný typ. Naozaj. Rada chodím na návštevy, stretávam sa s ľuďmi, s ktorými zdieľame svoje životy naživo. Ako zdravotná klaunka pravidelne navštevujem choré deti v nemocniciach. No nielen tam. Som súčasťou špeciálne vyškolených zdravotných klaunov, ktorí v rámci programu „Prezuvky máme“ navštevujú nevyliečiteľne choré deti v domácej starostlivosti.
Starostlivé a obetavé mamy a otcovia, ktorých stretávam, majú môj obrovský rešpekt a obdiv. Vždy som cítila, že má význam prispievať k pozitívnym zážitkom takýchto super-hrdinov. Rozptýliť ich, priniesť k nim domov nový vietor a dôvody na smiech. Ale, ako mama, som mala aj obavy. Naozaj chcem chodiť za niekým, o kom viem, že sa jeho stav môže kedykoľvek zhoršiť a už sa nikdy neuvidíme? Čo ak bude naša prvá návšteva tou poslednou? Čo ak...?
S nasadeným červeným nosom, ako sestrička Krvinka, však neriešim, čo bolo, alebo čo (a kedy) bude – som tu a teraz! Ako aj u nášho malého kamaráta Šimonka. Najprv sme ho stretávali v nemocnici a teraz ho chodíme rozveseliť domov. Zo začiatku boli pre neho naše návštevy prekvapením – vopred dohodnutý termín maminka nikomu neprezradila a zrazu sme sa zjavili u nich v obývačke! Bolo to super, ale časom prišla na to, že oveľa viac radosti chlapček prežíva, keď sa môže aj niekoľko dní dopredu na nevšednú návštevu tešiť... Ozvláštnením sme nielen pre Šimonka a jeho rodičov, ale aj jeho štyroch starších súrodencov. Sú to neobyčajné spoločné zážitky celej rodinky. Šimonko sa veľmi rád zapája, ale vychutnáva si aj pohľad na svojich šantiacich súrodencov. Každý má svoju chvíľku, kedy je v centre pozornosti. Obývačka sa vďaka nám mení napríklad na koncert 7-člennej kapely (pardon, 9-člennej - aj s nami, klaunmi), na rozprávkový les, podmorský svet alebo lúku, na ktorej púšťame šarkana...
Vo dverách stojí dvojica neprehliadnuteľných návštevníkov – sestrička Krvinka Obehová a doktor Fifipierko Brzda. Po zaklopaní na dvere obývačky a úvodnom pozdrave zaznie Brzdov hlas: „Kolegyňa, prezuvky máte?“
„Máme!“ poslušne hlási Krvinka, no pri pohľade na svoje nohy zistí, že okrem farebných pásikavých pančúch na nich nič iné nemá a nevzala ani tie pre kolegu!
„Ups!“ začala rýchlo hľadať, kde ich mohla zabudnúť. Prezrela kolegov plášť, snorila popod stôl, pozrela pod zadok každého člena rodiny, až jej nakoniec Matúš (Šimonkov brat) povedal, že jej trčí niečo z vrecka... Háčkované ponožky. Nastalo krkolomné snaženie sa o obutie si „prezuvok“. Výdatne pomáhal aj kolega Brzda.
„Haha, to bude zasa na dlho!“ smiala sa Šimonkova sestra Hanka. Keď sa im konečne podarilo obuť Krvinke a Brzdovi ponožky, problémy sa ešte len začali. Plávajúca podlaha nezostala svojmu menu nič dlžná... Balansovanie, padanie, vstávanie, preliezanie, dvíhane kolegyne či kolegu... To sa už celé osadenstvo uchechtávalo a striedavo vybuchovalo smiechom...
A čo také zdobenie vianočného stromčeka? Pre niekoho je to možno predsviatočná romantika. No, pre maminu 5-tich detí to až taká obľúbená tradícia nebola. A tak si zavolala na pomoc nás – zdravotných klaunov! Pridali sme k tomu aj krotenie kapra (plyšového!) a módnu prehliadku vianočných dekorácií (my dievčatá máme predsa so seba-zdobením bohaté skúsenosti). A verte tomu, že aj vianočné hity v sprievode ukulele a s perkusiami v ruke každého člena rodiny majú úplne iné (vianočné) gule! Akrobaticky sa nám podarilo aj nasadiť hviezdu na vrch stromčeka. Skrátka, bolo šťastne a veselo... Len, aby sa vedelo.
A aká bude téma našej ďalšej návštevy? Zatiaľ neviem. Ale – pre každý prípad – prezuvky máme...
Miška Pastorková / sestrička Krvinka Obehová
Foto: Katarína Bezáková
