Som zdravotná klaunka a moja misia je celkom iná. „Rozsvietiť svetlo“ tam, kde je tma. Vrátiť úsmev na tváre, z ktorých sa vytratil po dlhých týždňoch choroby, bolestí, strachu.
Volám sa sestrička Bodka a deti liečim netypickými metódami. Napríklad na hlave mám fascilátor, ktorý vyzerá tak trochu ako klobúk, ale nenechajte sa pomýliť! Je mimoriadne citlivý na starosti a nudu, ktoré dokáže zachytiť aj na niekoľko kilometrov a rýchlo odstrániť z povrchu zemského.
Semi, náš malý kamarát
Deti na onkológii na mňa pôsobia krehko, no pohľad majú často dospelejší, ako by k ich veku pasovalo.
Taký bol aj Semi – dvanásťročný pacient, ktorého stretávame na nemocničnej chodbe.
„Dobré ránko. Na prechádzke?“ nadhodí moja klaunská kolegyňa sestrička Prdelková. Semi sa necíti veľmi dobre. Iba sa pousmeje a kývne hlavou.
Kráčame spolu a ocitneme sa pri veľkom okne na konci chodby. Semi sa zahľadí von – oproti je školský internát. Vtom sa nám "rozsvieti" v hlavách a už vieme, ako ho rozveselíme.
„To je ONA?" pýtam sa a Semi na nás najprv nechápavo pozrie.
„No veď ONA! Tvoja frajerka!" vypadne zo mňa a sestrička Prdelková sa pridáva: „Tá, čo tam umýva okná?“
Semi sa začína uchechtávať. Samozrejme, že nikoho nevidíme, ale Semi pristane na hru a rozvíja ju s nami.
„Ako sa volá?" pýtam sa zvedavo.
„Táňa..." vypadne zo Semiho zrazu meno. Odvtedy už hovoríme len o Táničke. Je to tá najúžasnejšia žena, ktorá dokáže dokonale umývať okná a má zmysel pre humor. Len ako upútať jej pozornosť? Semi si od nás berie farebné šatky a žongluje pred oknom. S jemným úsmevom hľadí von. Nepochybujeme, že jeho srdiečko imaginárnu Táňu naozaj vidí a sníva spolu s nami.
Táňa je skutočná!
Neskôr vchádzame k Semimu na izbu. Sedí na posteli, chrúme zemiakové lupienky a hrá sa s počítačom. Vedľa neho sedí jeho maminka. My, ako zvedave ženské, otvoríme témičku Táňa. Maminka s ľahkým úsmevom odpovedá: „Táňa? Tak sa predsa volala Semiho školská láska.“ Skoro nám nosy odpadnú... „Randili spolu, kým ochorel,“ dodáva trocha smutne Semiho mama.
„Nebudem si teraz hľadať frajerku, to až potom, keď sa uzdravím," povie odrazu celkom vážne Semi.
Táto veta zarezonuje a ostáva v nás ešte dlho po odchode z nemocnice. Semiho bojovnosť, odhodlanosť rytiera, ktorý chce spoznať lásku, jeho pokora a nekonečná chuť snívať... to je inšpiráciou pre nás všetkých.
Sú dni, keď z nemocnice odchádzame s tým, že sme tam niečo zanechali. Toto bol však jeden z tých dní, keď sme si aj veľa odniesli.
Mariana Bódyová / sestrička Bodka
