„Teraz môžete zaklopať vy, kolega. Ja som klopal naposledy,“ šepká pred jednou z izieb na detskej onkológii v Bratislave doktor Špageta doktorovi Slížovi.
Oblečení v pyžamách, keďže zanedlho pôjdu malí pacienti spať, pomaly nakukujú dnu cez dvere. Miestnosť je zahalená do tmy, cez zatiahnuté žalúzie presvitajú posledné lúče zapadajúceho slnka. Úsmev otecka ich utvrdzuje v tom, že prišli vhod.
„Dobrý večer, ideme k vám táboriť,“ vysvetľuje osadenstvu doktor Slíž ako šéf skautskej výpravy. „Sme 32. oddiel Šumiaca šunka,“ zvolá a obaja z klaunov synchrónne urobia mexickú vlnu a trikrát si potľapkajú po boku stehna. Tento nezvyčajný skautský pokrik rozosmieva nielen otecka, ale aj ležiaceho Huga.
„Potrebujeme si niekde postaviť stan,“ vysvetľuje doktor Slíž a vystiera pred seba dlane, akoby čaroval: „Ohmmm, oooo stan, povstaň,“ a ako šibnutím kúzelnej paličky sa pred nimi jeden stan zjavuje. Aj keď len malý a z papiera.
„Ďalej musíme založiť, hmmm...“ premýšľa doktor Slíž.
„SRO-čku?“ háda doktor Špageta, ktorý je skautský nováčik a viac vecí popletie, než urobí správne.
„Nie, musíme založiť oheň!“ a hneď sa obaja prehrabávajú v ruksakoch. Jeden vyťahuje kamene, druhý kúsok papiera a na niekoľko pokusov sa snažia vykresať iskru.
„Potrebujeme vietor. Fúkajme spolu!“ Hugovi netreba prosbu viackrát opakovať. Duje z plných pľúc a v jeho očkách už iskry radosti dávno plápolajú.
K táboráku nesmie chýbať ani niečo dobré pod zub. Doktor Slíž vyberá panvicu, zatiaľ čo doktor Špageta rozbíja vajíčko. Volské oko sa už smaží, no skôr než si na ňom budú môcť pochutnať, musí trošku vychladnúť. Čakanie si preto skautská partička začne krátiť príbehom.
Rozprávačom je doktor Slíž, hlavným hrdinom je malý Hugo, ktorý dopĺňa príbeh podľa seba. Zvuky lesa trefne dotvára doktor Špageta na podivnom hudobnom nástroji pripomínajúcom kus dreva. Absurdnosti, ktoré spontánne vznikajú a následne sa preklápajú do improvizovanej piesne, bavia všetkých zúčastnených. Izba už zďaleka nie je taká temná. Je plná tepla, takého čo hreje človeka zvnútra a pretrváva aj dlho potom.
„A na izbe číslo 7 ste už boli?“ pýta sa chlapček na chodbe so záujmom zdravotných klaunov.
„Nie, neboli. A ty tam teraz ideš?“ pýta sa doktor Slíž.
„Áno,“ pritakáva chlapec, zatiaľ čo jeho brat za ním tlačí stojan s infúziou.
„Tak ideme za tebou,“ hovorí doktor Špageta a veselým krokom vchádzajú do ďalšej z izieb na detskej onkológii. I tá sa v priebehu okamihu napĺňa pozitívnejšou atmosférou.
„My sme 32. oddiel Šumiaca šunka. Ideme k vám táboriť,“ začujem zvnútra a detský smiech, ktorý ku mne dolieha, ma dojíma.
Michaela Nagyová
Ďakujeme, milí naši podporovatelia Červeného nosa, že sme mohli vďaka vám zahájiť v októbri prvú sezónu Klaunských večerníčkov, ktorých cieľom je navodiť malým pacientom v nemocniciach pohodu pred zaspávaním. Doposiaľ program prebiehal na detských onkológiách v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. S príchodom dlhších dní, a teda aj neskoršej večierky na izbách, budú mať Klaunské večerníčky od mája pauzu. Na jeseň sa však naši zdravotní klauni vrátia späť - tam, kde ich treba a kde to všetko má obrovský význam.
Ako vyzerali Klaunské večerníčky v Košiciach? Viac vám prezradí nasledujúce video:
