Čo všetko dnes s deťmi zažije? Podarí sa jej premeniť detský plač na smiech? Vybrali sme pre vás niekoľko autentických momentov z jej klauniády.
Aby bolo ráno dobré aj v nemocnici
Prichádzam ráno, doma ešte rodina – deti spia. Zanechávam im odkaz na stole a desiatové balíčky. V nemocnici už je rušno. Ako je odlišné zobúdzať sa v nemocnici, ešte k tomu s dieťaťom, si pamätám ako mama. Už niekoľkokrát som si to okúsila. Je to trpký chlebík, železný čas a dráždivá vôňa, ktorá preniká až do kostí. Myslím už na to koľkým dnes poviem ako prvá: „Dobré ráno!“. A budem to myslieť naozaj. Teda to ráno naozaj premeniť napriek všetkým nástrahám na dobré, alebo aspoň trošku lepšie...
V nemocnici prebieha rekonštrukcia. Maľovanie, stierkovanie. Ja mám so sebou zázračnú kresliacu tabuľku, na ktorú môžeme kresliť a šmahom magnetického pera urobiť obrázok. Pracujem so svojou nemocničnou polovičkou – rýchlou „šípkou" Jankou. (Šípka – tak voláme personál nemocnice, ktorý odprevádza deti na operáciu).
Zápis z klaunského denníka
6:15 – Ledva som sa prezliekla do kostýmu, nasadila nos a už je tu prvý pacient. Na operáciu odvážame Kristínku. Rozohráme hru – prezradím jej, že tu nie sme v nemocnici, ale v galérii. Idúc po chodbe, Kristínka na ležadle a my s mamkou kráčajúc popri nej, obdivujeme obrazy. Tie sú veľmi „avantgardné a súčasné“, tvoria ich totiž nedomaľované steny. Tu je Picasso, tu Manet... Smejeme sa nielen my s Kristínkou, ale aj jej maminka. Aj tá viditeľne potrebuje povzbudiť.
7:35 – Z operačky (po operácii odvážame hore na izbu) vezieme chlapca Janka. Je po zákroku, dezorientovaný a veľmi malátny. Pýta sa, či už je po tom, ako to dopadlo. Toto sú chvíle, kedy je na rade láskavosť a jemný humor. Pomáham s tým základným - ľahnúť si do postele, upokojiť sa.
08:30 - 6-ročnú Natálku nájdem uplakanú na izbe v postieľke. Vedľa nej sedí rovnako nešťastná maminka. Hneď sa pustím do práce. Natálka rýchlo prestáva plakať a rozžiari sa ako slnko. Mama v pozadí dieťaťa, niekedy s očami plnými sĺz, ale aby Natálka nevidela. Komunikujeme cez jej hlavu iba očami.
08:45 - O pár minút už kráčame na operačnú sálu. Hráme sa, že Natálka je Jarná víla. Dovolím jej, aby si sadla na môj chrbát ako princezná na koňa. Natálka sa smeje a je uvoľnená. Ako kráčam po tej dlhej chodbe, cítim a počujem jej hlas, jej svaly, ako sú zbavené napätia, obavy, ťažoby a smútku. Mama ani nedýcha. Keď odprevadím Natálku na sálu, už počujem z diaľky prosbu sestričky: „Na izbe 10. ste žiadaná!"
09:15 – Kým dostanem povel od šípky Janky, navštívim deti v izbách. Stretnem malého čínskeho chlapca a jeho maminku. Nemusíme si rozumieť na to, aby sme si rozumeli. Bublinky zafungujú a malý pacient sa ich všetky snaží pochytať.
10:30 – Na rad prichádza malá pacientka Zuzka. Má modré oči ako nebo a najhustejšie mihalnice, aké som videla. Malá slečna bola 4 mesiace pripútaná na lôžko a napriek tomu nádherne reaguje a smeje sa na pomalých pohyboch, opätuje úsmev a počúva jemné melódie.
11:35 – V čakárni opäť stretávam mamku čínskeho chlapca. Maličký je už na sále. Venujem sa teda trochu maminke. Dorozumievame sa iba gestami, lebo ona po anglicky nič a ja po čínsky, iba pokloniť. :) Funguje to a mamka sa schuti smeje.
12:15 – Moje dopoludnie na detskej chirurgii sa pomaly končí. V hlave rekapitulujem koho som dnes stretla. V rukách držím obrázok, ktorý mi nakreslila štebotavá Natálka. Stihla nakresliť všetkých, ktorých má rada a chcela by ich mať pri sebe počas operácie - mamu, otca, psa, kvety z dvora, a, pre mňa dar najväčší: aj mňa... Zázračná magnetická tabuľka!
Svet je naozaj dobré miesto. Dnes som mala pocit, že v ňom mám aj ja svoje miesto pre druhých.
Marika Kecskésová - zdravotná klaunka sestrička Róza
