S Gabikou, mojou klaunskou kolegyňou, sme si dopredu dohodli tému. Do starého cestovného kufra sme nahádzali všetky možné rekvizity, kúzla, šatky, ukulele i plyšového ježa. Nevedeli sme, čo presne použijeme, čo sa bude pacientkam páčiť, tak sme toho pre istotu vzali viac.
Pred vstupom na oddelenie sme mali ešte krátky rozhovor s pánom primárom ženského oddelenia, ktorý nás informoval o stave klientov. Privítal nás s úsmevom a veľmi nás povzbudzoval v tom, čo robíme, pretože v tom vidí veľký zmysel.
Pacientky na oddelení nás rozoznali už pri prechode do šatne a kým sme sa prezliekli, samé sa zhromaždili na konci chodby v spoločenskej miestnosti. Zo šatne sme vhupli teda rovno pred nedočkavé publikum. Hneď po prvých fóroch boli moje obavy preč. Dámy krásne reagovali, boli veľmi žičlivé, chceli sa smiať, chceli zažiť niečo pozitívne. Niektoré dámy boli veľmi aktívne a dokonca sa prihlásili ako asistentky pri našich kúzelníckych trikoch. Niekedy si potrebovali odbehnúť zatelefonovať, na „vécko“, alebo pofajčiť na balkón. My sme tomu nevenovali veľkú pozornosť a pacientky sa potom samé vracali a my sme tam stále boli pre nich. Niektoré s nami komunikovali viac, niektoré menej. Asi šesťdesiatročná pani nám doniesla uprostred klauniády obrázok - zátišie s kvetmi, že to je pre nás. Nádhera.
Ako posledné číslo si dámy vypýtali ježka. My sme ho spomenuli v úvode a ony naňho nezabudli. Privolali sme teda hanblivého ježka Miška. A táto plyšová maňuška na ruke sa stala absolútnym vrcholom „večera“. Asi dvadsať žien sa zrazu jednoducho roztopilo nad týmto chutným tvorčekom. Pacientky znežneli a každá jedna si ho musela pohladkať, neexistuje, aby sa čo i len jednej neušlo pohladkanie ježka Miška. Uvedomil som si, ako veľmi je na tomto oddelení potrebná neha. Aj smiech, aj piesne, aj efekty a kúzla. Ale zo všetkého najviac neha. Keď sa človek zoznámi s pacientkami, keď im podáva ruku, to ako keby „stískal“ obláčik na oblohe. Také mali niektoré dámy na oddelení jemné ruky.
Odchádzali sme za žičlivého aplauzu. Pacientky chodili za nami a ďakovali nám. A staršia pani v nemocničnom župane, ktorá celý čas takmer nepohnute sedela, sa zrazu postavila, prišla k nám, podala nám ruku a povedala: „Ďakujem, že ste priniesli tak veľa radosti do môjho smutného života.“ V tom momente mi padla sánka, gate a ešte asi aj ponožky...
Nesúďte ľudí vopred. Robte vašu prácu s láskou, empatiou a humorom. Nikdy neviete, komu tým môžete pomôcť.
Som nesmierne vďačný za možnosť prinášať radosť práve na toto psychiatrické oddelenie. Vďaka pánovi primárovi Martinovi Kalašovi, že nám dôveruje, že vidí v našej práci zmysel a že nás berie ako rovnocenných partnerov pri zlepšovaní zdravotného stavu týchto krásnych žien. Vďaka za prácu, ktorá má šťavu ako jablko zo stromu v babkinej záhrade. Toto sú chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť.
zdravotný klaun Lukáš Tandara / doktor Fedor Slíž
