V izbe číslo tri sa okamžite vynárajú morské vlny. Najprv sú malé ako kvapky dažďa, postupne sa zväčšujú a je ich čoraz viac. Bublifukové more rastie. Už máme vodu po členky. Filipko chytá morské vlny z postele. Keď nám voda začne siahať po kolená, vlny chytá už aj môj klaunský kolega, doktor Špageta.
„Nie, to nepapať!“ kričí Filipko, keď doktor Špageta začne morské vlny jesť.
Usmerňujem kolegu, že morská voda sa predsa nepije. Brodíme sa morom čoraz ťažšie. Doktor Špageta sa potáca, padá, vstáva, Filipko sa smeje. Skáče na posteli a posteľ skáče s ním. Ani sa nenazdáme a morská pena nám siaha po lakte. Bude treba plávať alebo nasadnúť na loď. Doktor Špageta pláva, ako vie, no vlny sú veľké. Zametajú ním.
„Potrebujeme plávacie koleso,“ múdro zhodnotí Filipko. Z balónov pripravujem plávacie koleso pre Filipka a Špagetu. Špageta sa snaží, no nevie si ho na seba navliecť, je mu malé. Filipko mu dáva svoje, ale ani to nemá správnu veľkosť.
„Nasadať do záchranného člna,“ zavelím. Špageta si sadá na záchrannú stoličku a plaví sa morom. Filipko výska od radosti, keď ho posadím ku kolegovi. Obaja sú zachránení.
„Hurá, to je krása!“ ozýva sa z izby číslo tri. Vlny loďku unášajú doprava a doľava ako na hojdačke, no dopredu to nejde ani za ten svet.
„Stojíme na mieste,“ skríkne bezradne Filipko. Vtedy môj kufor dostane jedinečnú funkciu: slávnostne naň posadím Filipka, nohy mu hompáľajú nad vodou. V rukách drží neviditeľné kormidlo a loďka sa pohne dopredu.
„Plavíme sa, hurá, som kapitán! Kapitán Filip,“ kričí z celej sily. Tlačím Filipka na kufri po našom oceáne, plávame po celej izbe ako najväčší moreplavci. Pred nami sa zrazu vynorí zlatá rybka, mávne chvostom, šplechne nás do tváre a zmizne.
„Aha, je tu aj veľryba, musíme odbočiť!“ Odbočíme na poslednú chvíľu a zastaneme. Aj veľryba zastane a sleduje nás. Zoznámime sa s obrovským morským tvorom, pôvodne Filipkovým stojanom na infúzie. Stôl sa mení na chobotnicu, čo nás hladká chápadlami. Dvere sa menia na ústa ďalšej veľryby a snažia sa zhltnúť Špagetu, tak ho s Filipkom ťaháme celou silou naspäť na našu loď.
„Drž sa, Špagetaaa,“ kričí Filipko. Rýchlo zatvorí veľrybe ústa a zase sa všetci spokojne plavíme na jednej lodi. Všetko naokolo sa zmenilo na morský svet. Keď sa pozrieme cez okno do ošetrovne, plávajú tam morské víly – sestričky a ich kráľovná – doktorka im práve dáva rozkazy. Smejeme sa od radosti. Smejeme sa vždy, keď sme spolu. Nikto nevie o našom mori, vodných dobrodružstvách na izbe číslo tri. Len my traja a veľký hnedý kufor.
Jedného dňa si Filipko preniesol svoj morský svet z nemocnice domov ako mocný a zdravý kapitán. „Hurá, kapitán Filip pláva preč,“ tešil sa odvážny moreplavec a kýval nám na rozlúčku.
zdravotná klaunka Mirka Dudková / sestrička Tina Trdlová
Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.
