Je pol ôsmej ráno a ja plne vystrojená (v kostýme a s červeným nosom) vchádzam do izby Peťa, asi sedemročného chlapca. Neviem jeho diagnózu, no jedno viem - súrne sa potrebuje zasmiať!
„Ranná hygiena! Často sa na to zabúda, tak vám trochu pomôžem!“ pristúpim k Peťovej posteli a vytiahnem bublifuk. Väčšina detí reaguje na bublinky veľkou radosťou, no Peťo je viditeľne bez nálady.
„Asi potrebuje zapnúť,“ zhodnotí jeho mama. „Aha, to nie je problém!“ vyhlásim sebavedomo. Do dlane si skryjem tajnú pomôcku – pískadlo.
„Idem na to! Zapnem ho presne takto,“ namierim prstom na Peťovu hruď a pri dotyku sa ozve hlasné zapískanie. Chlapec na mňa prekvapene vypleští oči. „Ukážte, kde ste ho to zapli?“ zisťuje zvedavo mama a jemne sa Peťa dotkne. „No, ohromné, teraz ste ho zase vypli!“ konštatujem rozčarovane.
V tom momente vidím, že Peťo sa usmieva... A dokonca sa začína smiať! Jeho smiech sa stupňuje s tým, ako ho opakovane „vypínam“ a „zapínam“.
„Veď vy ste ma normálne unavili!“ presúvam sa k stoličke. No vo chvíli, ako si sadnem, sa opäť ozýva dlhé a hlasné zapískanie. Zdesene vyskakujem, obzerám sa za seba, čo vydáva ten strašný zvuk a nič nevidím. Peťo sa schuti rehoce a keď uvidí gumenú sliepku, ktorú mám zavesenú zo zadnej strany môjho bieleho plášťa, jeho hlasný smiech musí počuť celé detské oddelenie.
Z Peťovej izby odchádzam s dobrým pocitom, že sa mi podarilo rozosmiať aj dieťa, ktoré na to zo začiatku vôbec nemalo náladu. No skutočné prekvapenie ešte len prichádza. Od lekára sa dozvedám, že Peťo mal v ten deň autonehodu. Dokonca mal v nemocnici brata, ktorého tiež museli operovať. Zrazu som chápala, prečo potreboval „zapnúť“. A dúfam, že mu to zapnutie vydrží už natrvalo!
Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná
