Nie každé dieťa v nemocnici sa rozosmeje hneď.
Niektoré sa zasmeje až neskôr – po bublinkách alebo po neúspešnom pokuse klauna prejsť cez dvere. Iné až vo chvíli, keď klauni opustia miestnosť. A niektoré sa nezasmeje vôbec. A aj to je v poriadku.
Zdravotní klauni sa nezľaknú žiadnej reakcie. Ani mlčania. Vedia byť trpezliví, rešpektujúci, no zároveň vytrvalí a vynaliezaví.
Keď doktor Baklažán a doktorka Ria Malá navštívili pediatriu v Nitre, stretli sa s malou Eli. Izbu zdieľala s chlapčekom, ktorý sa na klaunoch schuti zabával, zatiaľ čo ona ich len ticho pozorovala – a rovnako ticho zostala aj po skončení klauniády.
Klauni boli už takmer na odchode z oddelenia, keď ich na chodbe oslovila samotná Eli. Spýtala sa, či by jej ešte niečo nezahrali a nezaspievali. A vtedy sa to začalo. Eli začala skákať, tancovať a pukať bubliny. „Po dlhom čase som videla dcérku úprimne sa usmiať. Klauni jej želanie ochotne splnili, ešte si pričupli na jej úroveň, čím jej dali najavo, že sú tam pre ňu,“ spomína Elina mamička Barbora.
Ako si klauni získajú dieťa, ktoré si drží odstup?
Zníženie sa na úroveň dieťaťa je len jednou z mnohých ciest, ktoré pomáhajú vytvoriť spojenie. Platí to o to viac v okamihoch, keď sa dieťa bojí alebo potrebuje viac času, aby sa osmelilo. Keď sa mu klauni pozrú priamo do očí z jeho výšky, je väčšia šanca, že ich dieťa prijme ako partnerov.
„Ideálne je tiež, ak sme v kombinácii muž-žena,“ hovorí Marián Andrísek, známy aj pod menom doktor Jean Baklažán, ktorý je zdravotným klaunom v Červenom nose už šesť rokov. „Prirodzene takéto deti lepšie reagujú na ženu-matku. Preto zväčša nechám kolegyňu ísť prvú a ja som v pozadí. Nie je to však pravidlo,“ vysvetľuje.
Pomáha aj to, keď si klaun s dieťaťom nájde nejakú vec, ktorá ich spája. Môže to byť napríklad podobná hračka alebo topánky rovnakej farby.
Dôležité je tiež dať dieťaťu čas, aby samo rozhodlo, či si klaunov pustí k sebe bližšie. „Častokrát sa snažím nájsť si cestu cez rodiča a vtedy sa upokojí aj dieťa,“ prezrádza Marián Andrísek. Ideálne je tváriť sa, akoby tam dieťa ani nebolo, a najskôr klaunovať pre sprevádzajúcich dospelých.
„Náročné je to iba vtedy, ak napríklad rodič povie: ,Nie, sem ani nechoďte, on nemá rád klaunov.‘ To je asi najhoršie na začiatok,“ ozrejmuje. Zároveň dodáva, že aj na takéto situácie musia byť klauni pripravení – a hoci podmienky nie sú zakaždým ideálne, vždy sa snažia nájsť si k malým pacientom cestu.
Zvládať rôzne situácie im pomáha systematické vzdelávanie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj psychológia. Práve vďaka neustálemu rozvíjaniu svojich schopností sa zdravotní klauni z Červeného nosa stávajú skutočnými profesionálmi vo svojom odbore, ktorí si skôr či neskôr nájdu cestu k srdcu každého dieťaťa.
