Človek sa dobrým zdravotným klaunom nestane zo dňa na deň. Zaberie to roky praxe, workshopov, školení, učenia sa nových zručností, spôsobov klaunského myslenia. Ľudia sa na klaunoch smejú práve preto, lebo klauni majú problém a oni nie. A snaha klauna nájsť riešenie konkrétneho problému môže byť veľmi vtipná.
K jednému z klasických klaunských gagov patrí, že dvojica nevie prejsť cez dvere, lebo sa tam naraz napchajú obaja klauni. A pár ráz sa neúspešný vstup zopakuje. Veľká zábava. No keď idete z klauniády už v civile a neviete vojsť do dverí v obchode, lebo idete niekoľkokrát naraz, to už zaváňa niečím iným…
Povedzme si pravdu. Niekedy sme klaunmi aj v civile.
Môj príbeh: Taký zo života
Ako červenonosá doktorka Odmeraná som stopercentne sebavedomá, mojím heslom je „Nech sa stane čokoľvek, tvárim sa, že je to zámer“. V práci je to výborná stratégia, môžem mať hrdo vztýčenú hlavu pri akejkoľvek situácii. V živote, no neviem...
Máme sa stretnúť u kamarátky s bývalými kolegami. Raz som tam bola, ale už to je pár mesiacov. Nikoho z ostatných kamarátov nestretávam, tak idem po vlastnej linke. Som si skoro istá, že je to prvý panelák, akurát nejaká susedka otvára vchodové dvere, aspoň nemusím zvoniť. Kamarátka býva na prízemí, to viem určite. Zaklopem, no medzitým počujem detský džavot, to ma trochu mätie. Samozrejme, dvere mi otvoria úplne cudzí ľudia a podozrivo sa na mňa dívajú. Kamoška býva o dva vchody ďalej. Nuž, stane sa...
Borisov príbeh: Za všetkým hľadaj nos
O Borisovi je známe, že nasadením klaunského nosa jeho normálne myslenie dostáva stopku. Odvtedy je už len klaun – všetko robí naopak alebo minimálne trikrát tak dlho.
Ako zdravotní klauni navštevujeme aj seniorov v domovoch dôchodcov. Na prvej novoročnej návšteve v jednom zo seniorských zariadení budeme vinšovať všetko dobré pesničkou a máme aj noty a stojan - nech vidieť, že sme na úrovni. Stojan nám má pri dnešnom klaunovaní prichystať kopec klaunských situácií: bude nižšie alebo vyššie, ako má byť, prípadne bude padať. A to netušíme, že nám najlepšiu klaunskú situáciu pripraví ešte pred začiatkom samotnej klauniády...
Boris je už oblečený v kostýme, má nasadený nos, keď začína rozkladať stojan „na skúšku“, aby sme vedeli, čo s ním môžeme robiť. „Tak toto nie je možné, veď to vôbec nejde. Celé je to zohnuté,“ rozčuľuje sa a stojan má rozložený len na polovicu. „To sa nedá, je to celé pokazené,“ hovorí po pätnástich minútach intenzívneho rozkladania a opakovane sa zohýba nad stále neposkladaným stojanom. No vtom si to všimnem! „Boris, daj si dole nos,“ odhadujem dôvod všetkých problémov. On si ho zloží a v tú sekundu je stojan postavený tak, ako má byť. Nuž, červenonosý doktor Trubka v Borisovom vnútri sa nezaprie.
Ivanov príbeh: Klauni na cestách
Doktor Mrkvička je podobný prípad. Srdce na dlani, no reakčný čas dlhší ako vo venezuelských telenovelách. Zrejme sa aj na jeho „ľudské alter ego“ Ivana čosi zo zdravotného klauna doktora Mrkvičku nalepilo.
Dnes spolu klaunujeme v Stupave v domove pre seniorov. Dlho sme sa nevideli, tak si rozprávame cestovateľské zážitky, kto kde bol, čo zažil. Cesta je už nejako podozrivo dlhá. Ale Ivan akurát rozpráva, ako kdesi v Španielsku hľadali benzínovú pumpu, a to je zaujímavejšie. Keď vchádzame do Jablonového (kde, mimochodom, tiež pravidelne navštevujeme seniorov), je to nad slnko jasnejšie, ale už je neskoro. „Ivan, to kam ideš?“ pýtam sa ho. „Moje nervy, to sa mi ešte v živote nestalo,“ zhrozí sa kolega, otočí auto a vezieme sa do Stupavy. Teraz už naozaj.
Romanov príbeh: Bez svojho klauna neodídem
Niekedy máme toho svojho klauna tak radi, že sa s ním len tak nedokážeme rozlúčiť. Ako napríklad Roman.
Klauniáda prebehla veľmi dobre, deti sa smiali a tešili z návštevy neohrozeného doktora Bublaninu. Už sme prezlečení z klaunských kostýmov do civilu a odchádzame z oddelenia. Vtom pri dverách zazvonia mama a sestra jedného hospitalizovaného chlapca, za ktorým idú na návštevu. Vtedy kolega otvorí okienko, vykloní sa von a nadšene hovorí: „Vitajte! No konečne, už len na vás čakáme. Je to tu úžasné!“ Mama s dcérou na neho nechápavo a mierne vydesene hľadia. „Roman, ty vieš, že už nemáš nos?“ pošepnem mu. Zľahka sa buchne dlaňou po čele. Pochopil. A návštevníčky sa s čudným vrúcnym privítaním už nejako musia vyrovnať...
Jankov príbeh: Klaun v ohrození
A občas nás ten hlboký vzťah ku svojmu klaunovi môže priviesť naozaj do úzkych. Janko na to skoro doplatil...
„No čo sa mne minule stalo,“ pridáva historku spomínaný kolega Janko, v nemocnici známy ako gentleman doktor Stresser. „Už sme mali po klauniáde a pri dverách sa mladá dievčina lúčila s rodičmi. Vybozkávala mamu, otca, tak som sa na bozk s našpúlenými perami nastavil aj ja. Len som zabudol, že už nie som v kostýme. Som rád, že som jednu nedostal,“ smeje sa. No vtedy mu všetko jedno nebolo.
Príbeh Zuzkinho manžela: Ťažký život s profesionálnou klaunkou
Najviac však „trpia” naši najbližší.
Manžel klaunky Zuzky vyberá riad z umývačky a odkladá ho do skrinky. „Tento pohár sa mi sem nezmestí,“ zlostí sa. „Rozbi ho!“ zaznie dvojhlasne „dobrá rada“ od klauniek. „Ach, vy klauni...“ povzdychne si.
Prácou trávime veľkú časť života. Ak je to niečo zmysluplné, plné radosti a smiechu, stojí to za to! Aj za cenu toho, že zostávame klaunmi aj bez červených nosov. :o)
Eva Okoličániová, zdravotná klaunka
Pozrite si zábavné profily zdravotných klaunov z vášho regiónu.
