Vždy sa veľmi teším, keď môžem nahliadnuť do sveta týchto ľudí, ktorý je bohatý, krásny, často aj smutný a plný záhad, no vždy inšpirujúci.
Potvrdil mi to aj môj nedávny zážitok...
V ten deň sme aj s mojou klaunskou kolegyňou Markétkou navštívili klientov Domova dôchodcov a Domova sociálnych služieb v Kremnici. V jednej izbe sedela v kresle pani Anka. Je bývalá huslistka, no husle v ruke nedržala už roky. Odkedy mala mozgovú príhodu, ochrnula a jej telo je takmer v neustálom "trase". Pozná sa dokonca s Petrom Michalicom, kedysi, ešte pravdepodobne za čias študentských, spolu hrávali.
Miluje husle ako nástroj jej mladosti, ako nástroj svojho života.
Aj ja som mala so sebou husle. Keď ich uvidela, oči jej zažiarili. Úsmev na tvári jej nezmizol ani keď som sa v rámci svojich schopností snažila pre ňu čosi zahrať. Vtom som dostala nápad.
„Nechcete si zahrať tiež?“
Pani Anka zaváhala... No potom túžobne prikývla. Opatrne som jej priložila husle pod bradu. Keď pani Anna ucítila lub huslí, bol to neuveriteľný okamih. Slákom som husle ozvučila jemným pizzicatom. Vo vzduchu sa čosi chvelo, takmer som prestala dýchať. Pani Anka siahla po sláku - a to napriek tomu, že je v ťažkom fyzickom stave. Spoločnými silami sme sa snažili vytvoriť tón.
Zimomriavky nám behali po tele, keď sme zbadali, že Anička sa tak sústredí, že sa vlastne skoro netrasie! So zatajeným dychom som sledovala tento zázrak. Nával radosti však vyvolal opäť chvenie. No husle pod bradou pani Anna držala pevne...
Od tej chvíle mám husle vždy so sebou. Sú úžasným sprostredkovateľom spomienok na mladosť pre generáciu našich súčasných seniorov. Pamätajú krásu, eleganciu, slušnosť, úctivosť, ktorú si i v dnešných dňoch môžeme spolu pripomenúť a nezabudnúť...
Mariana Bódyová (seniorov navštevuje pod klaunským menom Emília Kohútová)
