Keď som uvidel to ukrajinské dievčatko, nebolo mi všetko jedno

O sile smiechu, ktorý pomáha aj na slovensko-ukrajinských hraniciach.

Keď som uvidel to ukrajinské dievčatko, nebolo mi všetko jedno
Zdravotní klauni na hraničnom prechode Vyšné Nemecké (Zdroj: Ján Štovka)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na štvrtkové februárové ráno, kedy vypukla vojna na Ukrajine nikdy nezabudnem. Na šok a smútok, ktoré sme s kolegami a kolegyňami v Červenom nose cítili. Vedeli sme, že chceme a musíme pomôcť tým, ktorí pred vojnou utekajú. Aj to je naše poslanie - prostredníctvom klaunského umenia prinášať radosť a smiech ľuďom v krízových situáciách.

Popri základnej materiálnej a zdravotnej pomoci, ktoré sú v takejto situácii primárne, je dôležitá aj psychická podpora a povzbudenie. Zvlášť, keď ide o ľudí, ktorí boli vystavení hrôzam vojny a ocitli sa kvôli nim v absolútnej neistote, bez domova v cudzej krajine. Často so strachom o svojich blízkych, ktorí ostali. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už tretí deň po útoku Ruska na Ukrajinu sa aj na podnet humanitárnych organizácií náš umelecký riaditeľ s ďalšími kolegami vybrali ako zdravotní klauni do terénu - na hraničný priechod, do hotspotov a táborov. Odozva zo strany utekajúcich, ale aj dobrovoľníkov z iných organizácií bola tak povzbudzujúca, že sme sa rozhodli pokračovať v klauniádach na pohraničí počas víkendov, kedy zdravotní klauni nie sú v nemocniciach ani seniorských zariadeniach.

Som veľmi hrdý na náš umelecký tím - na odvahu, ľudskosť, empatiu a profesionalitu mojich kolegýň a kolegov zdravotných klaunov. Že dokážu aj v tak vážnej a náročnej situácii priniesť pozitívnu energiu, dať nádej a dokonca ľudí v núdzi aj rozosmiať. 

SkryťVypnúť reklamu

So zatajeným dychom počúvam všetky príbehy, ktoré zažívajú - a aktuálne aj tie na pohraničí s Ukrajinou. Jeden z nich odporúčam prečítať aj vám v podobe rozhovoru s Michalom Kucerom, ktorý je zdravotným klaunom a aktuálne aj koordinátorom nášho projektu Emergency Smile pre ukrajinských utečencov na Slovensku. 

Milan Šagát, výkonný riaditeľ o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Zdravotní klauni prinášajú radosť deťom z Ukrajiny
Zdravotní klauni prinášajú radosť deťom z Ukrajiny (zdroj: Ján Štovka)

Rozhovor so zdravotným klaunom Michalom Kucerom

Ľudia utekajúci pred vojnou z Ukrajiny prežívajú veľký stres. Ako im môže pomôcť humor, ktorý prinášajú zdravotní klauni?

Keď prídeme do prostredia, kde je napätá atmosféra, kde ľudia rozmýšľajú o tom odkiaľ utekajú a kam utekajú, snažíme sa ich aspoň na tú chvíľu, keď sme tam prítomní, „prinútiť“ myslieť na niečo iné, odpútať ich pozornosť od danej nepríjemnej situácie. Aby sme tam boli na chvíľku s nimi, aby sme sa spoločne mohli zasmiať, či už na našich gagoch, alebo na cirkusových číslach, ktoré spolu vytvárame. V skratke, je to o tom, aby sme ich odpútali od toho, čo ich momentálne dlhodobo trápi.

SkryťVypnúť reklamu

Rozveseľujete iba deti, alebo aj dospelých?

Je to špecifická situácia, keďže utekajú prevažne matky s deťmi, alebo so starými rodičmi, tak klaunujeme so všetkými, ktorí sú tam. Teraz sa nám stalo, vo Vyšnom Nemeckom, klaunovali sme priamo pre konkrétne dieťa a v istom momente sa na nás otočila babička a povedala, že veľmi pekne ďakuje, že sme tam, že sme jej zlepšili náladu. A nebola to jedna, bolo to niekoľko starších dám, ktoré boli veľmi rady, že sme tam. Samozrejme, pokiaľ to situácia dovolí, využívame aj skúsenosti z programov pre seniorov.

Pravidelne navštevuješ choré deti v nemocnici. V čom je iné klaunovanie pre ľudí na slovensko-ukrajinských hraniciach a v nemocniciach?

SkryťVypnúť reklamu

Rovnako na hranici, ako aj v nemocniciach sme psychickou oporou nielen pre deti, ale aj pre rodičov a personál. Hlavný rozdiel je z našej strany skôr taký pocitový. Na hraniciach naozaj cítiť strach, ktorý tých ľudí sprevádza, povedal by som, až živočíšny strach o život. V nemocniciach ten strach je, ale z niečoho úplne iného. Choroba a vojna sa nedajú porovnávať. V nemocnici deti približne vedia, na čom sú. Majú pocit strachu z toho, že netušia, koľko budú v nemocnici, ako to bude pokračovať. Stále tam však majú niekoho blízkeho, mamu, otca, s ktorými sa vrátia domov. Deti a ľudia na hraniciach nevedia nič, prišli do cudzieho štátu. O to je to ťažšie, mentálne a psychicky sa na nich napojiť. Ale my to zvládame, pretože máme za sebou workshopy, či už k programu Emergency Smile, alebo k programom pre deti a seniorov, vieme to všetko zužitkovať.

Obrázok blogu


Máte problém sa s deťmi či dospelými z Ukrajiny dorozumieť kvôli jazykovej bariére?

Za seba môžem povedať, že jazyková bariéra je oveľa menšia ako u iných kolegov, ktorí neovládajú ukrajinčinu. Ale tá krása klaunovania je v tom, že my dosť často nepotrebujeme vedieť jazyk. Dokážeme vyjadriť emócie aj cez pohľady, cez hudbu, nám je jedno, z akej krajiny dieťa pochádza. Aj keď mi nestačia ukrajinské slová, ktoré ovládam, viem to veľmi pekne zahrnúť do klauniády cez hudbu, hru a podobne. Ruky, nohy, to je veľmi vďačný spoločník. A deti tomu rozumejú.

Zažil si na hraniciach niečo, čo bolo pre teba silné a nezabudneš na to?

Nebolo to priamo z klauniády, bolo to pred klauniádou. Minulý piatok som bol zisťovať aká je situácia vo Vyšnom Nemeckom. Išiel som tam sám, pozrieť sa aké sú tie priestory, na koho sa môžem nakontaktovať. V momente, keď som vošiel do veľkého stanu, ktorý má Človek v ohrození, zrazu som videl malé deti, ktoré tam boli, hrali sa – bolo tam síce veľa ľudí, ale teplo a príjemne. V tom momente som uvidel blonďavé dievčatko s malým batôžkom, zababušené pri mame, po tom, ako čerstvo prišli z hranice, akurát si dalo dole čiapku. To malé dievča bolo približne rovnako staré, alebo o rok mladšie ako moja najmladšia dcéra. Videl som, že majú podobnú energiu, bolo to ako moje malé dievčatko. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Aj teraz, keď to vravím, je mi z toho ťažko. Samozrejme, pri klaunovaní viem tieto veci nejako oddeľovať, ale v momentoch pred klauniádami, alebo keď sa s tými ľuďmi rozprávam nie ako klaun, ale civilne, je to pre mňa ťažké. Neviem si predstaviť takúto situáciu. Bol som na misii na Ukrajine, ale to nebola taká bezprostredná situácia, ako je teraz. 

V minulosti si bol súčasťou medzinárodnej misie na Ukrajine Emergency Smile. Ktoré oblasti si navštívil, kto boli tvoji kolegovia a ako to prebiehalo?

Misia trvala tri týždne. Tím sa skladal z piatich ľudí, štyria boli klauni a jeden bol vedúci misie, ktorý to zastrešoval organizačne. Klauni boli z rôznych krajín – Litva, Nemecko, jedna klaunka bola Ruska žijúca v Nemecku a ja zo Slovenska.

Prvý týždeň sme boli v Severodonecku, druhý týždeň sme boli v Charkove a tretí týždeň v Záporoží. V Severodonecku bola naša základná misia ponúknuť aspoň chvíľku rozptýlenia pre decká, ktoré boli vnútroštátni utečenci, ktorí sa v tom čase presúvali z Doneckej a Luhanskej časti. Títo ľudia boli už niekoľko rokov presídlenci. Neboli ešte úplne začlenení do bežného života, pretože riešili svoje existenčné problémy ako bývanie alebo práca. Podobne, ako teraz na hraniciach, aj tam sme stretávali mamy s deťmi. Chlapi zostávali v tom istom štáte, len za bojovou líniou, zostávali chrániť svoje domy, aby ich nevyrabovali, aby ich rodiny mali perspektívu vrátiť sa.

V Charkove sme navštívili mestečko pre utečencov z obytných kontajnerov, kde zostávali rodiny, ktorým sa nepodarilo nájsť si prácu či bývanie. Títo ľudia mali dôvod, prečo tam zostali. Buď nedostatok financií, alebo nepoznali nikoho, kto by im vedel pomôcť, alebo tam zostali muži, ktorí boli na vozíčkoch a nevedeli sa začleniť do spoločnosti, buď to boli vojnové zranenia,  ktoré im nedovoľovali pracovať, alebo to boli vrodené choroby, ktoré ich obmedzovali. Čiže zase trochu iná situácia. 

V Záporoží sme nepracovali priamo s utečencami, ale navštívili sme deti, ktoré boli v špeciálnych detských domovoch a zdravotne znevýhodnených.

Ako vplýva to, čo zažívaš ako zdravotný klaun, na tvoj bežný, civilný život?

Čo sa týka môjho osobného života, snažím sa, aby ma to príliš neovplyvňovalo, pretože v poslednej dobe je to dosť náročné. Ale čo sa týka mojej profesionálnej stránky ako herca, odkedy som nastúpil k zdravotným klaunom a vďaka všetkým workshopom a kontaktom s ľuďmi doma aj v rámci RNI (Red Noses International), mám pocit, že sa profesijne posúvam nielen ako klaun, ale aj v rámci herectva.

Prečítajte si viac o tom, ako zdravotní klauni pomáhajú deťom v nemocniciach, seniorom a aj ľuďom z Ukrajiny na úteku pred vojnou.

Zdravotní Klauni

Zdravotní Klauni

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  21x

ČERVENÝ NOS Clowndoctors je nezisková organizácia, ktorá prostredníctvom klaunského umenia už 16 rokov prináša radosť a smiech tým, ktorí to potrebujú. Vyše 60 zdravotných klaunov navštevuje pravidelne hospitalizované deti v nemocniciach po celom Slovensku, ale aj seniorské zariadenia či dospelých pacientov, aby im zlepšili náladu, zmiernili stres a priviedli ich na iné myšlienky.V marci kvôli koronakríze pozastavili zdravotní klauni svoje návštevy v nemocniciach, avšak hospitalizované deti a deti v domácej intenzívnej starostlivosti rozveseľujú prostredníctvom internetu. Klaunská návšteva online je šitá na mieru konkrétnemu dieťaťu a prebieha formou videohovoru vo vopred stanovenom čase, ktorý si pacient rezervuje na https://rezervacie.cervenynos.sk/. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyZo života zdravotných klaunov

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu