Autorkou blogu je Eva Okoličániová.
Povedzme si to úprimne. Online klaunské návštevy cez mobil či tablet, keď sme obaja u seba doma a dieťa je v nemocnici alebo v domácej liečbe sa nedajú s klasickými klauniádami „naživo“ ani porovnať.
Blízky kontakt v nemocnici „z očí do očí“ si musíme na čas odoprieť, aby sme ho časom opäť mohli mať. A namiesto zaklopania na dvere teraz stisnúť zelené tlačidlo na mobile a začať video hovor.
„Aha, Oliver!“ povie mama a trojročnému bľonďáčikovi nás ukáže v mobile. Stihneme sa akurát usmiať, nadýchnuť a Oliver sa srdcervúco rozplače. Otočí sa k nám chrbtom a plače. „Dáme si pesničku,“ navrhujeme a neisto sa na seba s kolegyňou pozeráme. Okamžite zaznejú prvé tóny. No Oliver neprestáva plakať. Úprimne, to ani nie je plač. Reve ako drak. Kolegyňa hrá na ukulele, hudba vie byť často veľmi nápomocná. Upokojí emócie, zmierni strach. No ťažko povedať, či ju Oliver počuje. Ak ju aj počuje, je mu to srdečne jedno. Ani tíšivé slova mamy na neho nezaberajú.
Veľa smiechu sme mu teda zatiaľ nepriniesli. Všimnem si bieleho plyšového medveďa na gauči. Mám podobného, vyberiem ho a ukážem mojim spoločníkom v mobile, medveď im kýva. „Oliver, pozri, aj ty máš takého medvedíka!“ No on plače ďalej. Medvedík – nemedvedík. Klaunky – neklaunky. Všetko jedno! Už nám dochádzajú sily aj energia a nechceme ho trápiť. Včera ho prepustili z nemocnice, tak nech má doma pokoj a pohodu. Čo sa dá robiť, nie vždy to vyjde. Pomaly to vzdávame...
A vtedy sa stane zázrak! „Pozri sa aj ty na macka, Pipi!“ osloví kolegyňa svojho gumeného morského koníka a on zapíska. V ten moment sa Oliver otočí, prestane plakať a pozerá na žltú hračku s veľkými očami. Jeho pískanie láka aj ďalšie pískacie hračky na „mojej strane mobilu“. Sliepky vychádzajú jedna za druhou a pískajú a „vyrušujú nás“. A Oliver sa smeje. Zázrak! Zvieratá skáču a pištia a dožadujú sa hudby. Obyčajné kone, morské kone, sliepky, všetko možné, len aby sa Oliver smial!
„Kukulienka, kde si boooooola,“ spievame a ja tancujem s medveďom. A nie som sama. Aj Oliver tancuje so svojím medveďom. Jašíme sa, Pipi a sliepky pískajú, vyhadzujeme medveďov do vzduchu ako keby sa plačlivá epizóda nikdy nestala. Spievame pesničky, skáčeme. Spolu a pritom každý u seba doma. Oliver sa pomaličky lúči s pískacími zvieratami aj s medveďom, aj s nami. Dáme si ešte „kapurkovú pesničku“, pár vyhadzovov medveďa a červený gombíček náš video hovor ukončí. Fúúúú. Náš hlasný výdych počula asi aj Oliverova mama, aj keď je stovky kilometrov ďaleko a hovor sa už skončil. Zapotili sme sa. Doslova.
O chvíľu v mobile cinkne fotka. V jednom okienku som ja s vyvalenými očami, v druhom kolegyňa s ukulele a v treťom usmiaty Oliver s medveďom. „Moc moc ďakujem. Ja som to pri tom plači už chcela vzdať,“ píše mama. Aj my, myslíme si v duchu. No niekedy treba len vydržať!
zdravotná klaunka Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná
Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.
