Už ako malému dievčatku mi mama vravievala, že sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi. Hlúpe to stvorenie, že som ju nepočúvala. A tak som si jedného krásneho usneženého dňa rozbalila chrumkavú, doružova pripečenú RP-čku. Hľadeli na mňa akési písmenká a z fotky na mňa akési zjavenie vystrkovalo ňufák. Hmm, fešáčik. Pozriem fotky. Pes, rodina, on. Zdalo sa mi, že fotenie v zrkadle je trochu prihlúple, ale v zúfalom stave čakateľky som zavrela všetky oči a odpísala. Svieti červená obálka. Otváram, odpíšem, svieti, otváram.... Až sme sa dopracovali k môjmu číslu. Vtedy som ale nevedela, že môj telefón sa stane ústredňou pre nevnímajúcich a nepochopených úchylnomyšlienkárskych deviantov, či ako sa hovorí tým, čo majú zúfalé zajačie aj prasačie myšlienky. Ešte šťastie, že má môj starý dobrý kamarát, telefónny aparát, funkciu tichého režimu.
Predpolnočná hodina a ja na nete. RP: ,,mas doma nejake hracky?“. Skoro som prehĺtla vlastné zuby a vedela som, že toto sa neskončí červenými srdiečkami, zásnubnými prsteňmi a malými faganmi. Tak som odpísala: ,,ano, plysove z detstva...mam ich plnu policku...“.Ďalšie obsahy zverejniť nemôžem, asi by ma zavreli či natreli. To je jedno čo, ale nebola by som už vhodným príkladom pre dospievajúcu mládež. Akokeby som ňou teraz bola.
A tak som nedvíhala, nečítala, neodpisovala. Pre normálneho chlapa by to bol znak toho, že očividne s ním nechcem mať nič spoločné. Ale na mňa sa asi vykadili všetky prasce z doliny a moje drahé šťastie poletuje v nadmorskej výške Gerlachovského štítu a tak musím mať doteraz vypnuté zvonenia.
Výsledok je takýto: RP-čky už budem len čítať, číslo telefónu nebudem písať na steny, zastávky či pokladničné bloky a chlapov mám aj napriek tomu rada, ale musia byť so mnou, pri mne, okolo mňa a nie na obrázku.
