Vyrastala som a ak ma môj pocit nepravej dospelosti neklame, tak ešte stále vyrastám v dedine, ktorá sa stala osudnou mne a taktiež mojej rodine. Konvenčnej, konzervatívnej a ,,katolíckej“ dedine. V mladosti, ktorú som prežívala o čosi intenzívnejšie ako momentálnu fázu svojho života, som veciam ako boli cirkevné sviatky absolútne nerozumela. Vysvetľovala som si ich po svojom: ,,Sú potrebné na to, aby som sa raz dostala do neba, ktoré je pre mnohých ľudí také výnimočné.“ Dnes sa na ,,svet neba“ pozerám úplne inak a viem, že si ho môžem zaslúžiť aj inými skutkami. Sviatky ako také som aj napriek tomuto poznaniu nevymazala zo svojho života.
Obrovské sviece, honosné vence, priam umelecké náhrobné kamene. Takýmto spôsobom si človek dokáže uctiť už zosnulý život. Myslím si, že podstata spočíva v niečom inom. Modlitba. Ľudia v nej nachádzajú oporu najmä v časoch súženia a bolesti. Prečo ju využívame len vo chvíľach, keď už je najhoršie, nevedno. Ale je tu. Nevnucuje sa, len sa ponúka a čaká, že ju využije vo svoj či iný prospech nejaká osoba. Ponúka sa nezištne a nečaká, že jej službu oplatíte v podobe nerezového príboru. Je zadarmo. A dnes už je máločo zadarmo. Využila som ju aj ja a pomodlila som sa. Za zosnulých. Modlím sa často, ale v tento čas moja duša a duše mojich blízkych i neblízkych prosili o túto malú službu z mojej strany nepretržite a priamo. Som rada, že som túto malú prosbu splnila. Kto ju ešte splnil, nie je známe. Ale už teraz viem, že si nepohoršil.
Spomínam si na jednu dôležitú zložku ,,dušičkových dní“. Vosk. Pri tomto slove mi za mojich detských čias naskakovali zimomriavky a celé moje telo malo chuť utekať na neďaleký, upravenými i neupravenými hrobmi posiaty miestny cintorín. Slasť z vylievania horúceho a rozpáleného vosku na moju dlaň mi spôsoboval prílev tepla nielen na tele, ale aj na duši. Cítila som sa výnimočne. Dodnes neviem prečo, ale ten pocit sa mi kdesi v zadnej časti môjho ešte dokonale nevyvinutého mozgu zaryl do pamäte a nechce odtiaľ odísť za žiadnu cenu. Nech si tam len bude. Mne neprekáža. Mám však pocit, že si tam už postavil dom a je hostiteľom všetkých mojich výnimočných spomienok. Teší ma to. Len dúfam, že im ponúkne nejaké občerstvenie, aby sa tam zdržali čo najdlhšie.
Masky, tekvice, karamelové jablká. Zvyk, ktorý sa tiež spája s týmto výnimočným sviatkom. Pochádza z dielne nespútaného západu a rozniesol sa už aj u nás. Keby som bola dieťa, zdieľala by som tento sviatok s radosťou. Dnes však viem, že recesia tohto typu mi neimponuje. Som asi konzervatívna a zakuklená, ale maskový pochod môžem zrealizovať aj na maškarnom bále. Aké následky bude mať fanatizácia tohto sviatku, neviem posúdiť. Vyrastala som však v dobe a na mieste, kde si človek váži iné hodnoty ako je cukríkovanie. Neviem si predstaviť, žeby som svoje detské voskovanie vymenila za strašenie. Duchovia existujú. A tí, ktorých sme milovali, existujú v našich srdciach. Tak ich prosím, nevymeňme za tých maskovaných.
