Zvoní mi telefón. Už po desiatykrát volá tá žena. Mám chuť ísť k nej domov a otrepať jej môj storočný telefón o hlavu. Ja chcem spať! Kašlem na tvoj Oriflame, rozumieš? Nie, jej to nevysvetlíš. Bude ti telefonovať dovtedy, kým jej tie čísla nenadiktuješ. Tak som vstala. Nadiktovala jej ich sestra. Ja by som to nezvládla. Nestihla som si ani zaliať kávu, už ktosi klope na naše pred dvanástimi rokmi očalúnené dvere. Zverolekár. Vieš čo, choď si k tým šteňatám sám, veď si už veľký. Zaočkoval ich. Super. O jednu starosť máme menej. Tak som si konečne zaliala tú kávu. Prenikavá vôňa životodarného tmavého moku ma dostala zo spánkového tranzu a pripomenula mi písanie seminárky. Tak som šla radšej do mesta.
Nakupovali len dievčatá. No dobre. Kúpila som Michale ponožkové papuče. Platila ich sestra. Aj kávu v Palcinkárni platila sestra. Jej peňaženka je typu ,,hrníčku var“. Som ciciak. Priznávam. Prestávam fajčiť. Dnes som si dala už piatu cigu. Viem, nemala by som, ale chcela som. Čo už.
Došli sme na spoveď. Ľudia stáli až po Vysoké Tatry. Zaúradovala moja trpezlivosť. Dve hodiny v rade. Farár stihol odrecitovať omšu a ja stále nevyspovedaná. Bola tam však sestra a Michala. Z dvoch pre mňa trpiteľských hodín sa stali dve hodiny strávené v spoločnosti žien, ktoré ma vedia okrem iného dosť vytočiť, ale rada ich mám. Zasmiala som sa. Zjedla som polovicu balíčka hroznového cukru. Ešte stále je predo mnou veľa ľudí. V kaplnke hrajú na gitarách chalani. Ľudia spievajú. Malé dievčatko v ružovom svetríku sa na mňa usmieva. Aj ja na ňu. Aj na tú čokoládovú sušienku, čo drží v ruke. Jedna žena je veľmi nedočkavá. Prešľapuje z jednej nohy na druhú. Znervózňuje ma to. Čítam plagáty na nástenke. Prišla som na to, že skratka SMS má pre mňa oddnes nový význam. Fialová je super a moje nechty tiež. Asi mi odmŕzajú nohy. Tie čižmy sú nanič.
A potom to prišlo. Šla som dnu. Sedel tam mladý chlap a vôbec nevyzeral ako farár. Tak som mu to vyklopila. Som hriešna. A čo? Všetci sme. Vyšla som a sadla som si na lavičku. Z kríža na mňa ktosi hľadí. Ja presne viem, kto to je. Poznám ho. Už veľmi dlho. Na to stretnutie nikdy nezabudnem. Cítila som sa dobre. Cítila som sa výborne. Stihla som autobus a prácu som dopísala. Poslala som ju. Došla? To už nechám na g-mail.
Nuda čo? Pre mňa to nuda nebola. Bol to jeden z tých obyčajných dní, ktoré ti opäť pripomenú, že si na svete a že tu žiješ rád. Ja som tu rada, len neviem, či sa môjmu pobytu na tejto planéte teší aj niekto iný. Aha, mala som byť pozitívna. Mám sa rada. Stačí? :o)
