Už 25 rokov sa nepodarilo krajine organizujúcej Majstrovstvá sveta v hokeji získať zlato. Prečo by sme to nemohli byť práve MY? Prečo by sme MY nemohli prekonať túto bariéru? Viem, hovorím, teda píšem to veľmi pozitívne a viacerí z vás si určite pomyslia, že ružové okuliare, ktoré momentálne sedia na mojom nose, vypustili do skiel nejakú zvláštnu zmes farby, kvôli ktorej si nedokážem dať do súvisu ani stotinu reality, ktorá slovenský tím a jeho postavenie na šampionáte v tomto momente ovláda. Ja si to však uvedomujem. Som si vedomá aj všetkých prehier, ktoré sme doteraz okúsili. Nie som kvalifikovaný odborník v oblasti hokeja, jedno však viem. Srdce hokejového fanúšika mám na pravom mieste v ľavej časti mojej hrudnej dutiny a to mi nahovára, že nádej, viera a čas na zmenu zomierajú až v poslednej sekunde. A to myslím doslovne.
Myslela som si, že tohtoročné majstrovstvá budú jedným obrovským faux pas pre našu krajinu. Mám taký neobyčajný pocit, že som v tomto smere nebola sama. Vyzerá to ale tak, že okrem Francúzov, ktorí si zamenili Krakow s Košicami (ani sa im nečudujem, veď tie názvy sú si tak podobné) a následne si to chceli vyžehliť upozornením na zle vymerané bránkoviská v košickej Steelke, to okrem priveľkého počtu národných i medzinárodných hymien v podaní slovenských interprétov nevyzerá najhoršie. Uvidíme, budeme počuť, alebo si prečítame v dennej, poprípade týždennej tlači.
Ale dnešný večer bude pre celé Slovensko jedným obrovským napätím. Niekomu možno bude potrebné podať pohár vody, v lepšom prípade pohár piva. K niekomu bude vhodné zavolať psychiatra a niekomu nebude potrebné privolať nikoho a nič. Niektorí to majú totiž mimoriadne v paži. Rešpektujem, ale medzi týchto ľudí sa moja objemná maličkosť v žiadnom prípade neradí. Srdce i dušu mám totiž už od narodenia ladenú ,,tricolorom“. Farby biela, modrá, červená dnes síce ovládnu ľadovú plochu na obidvoch stranách, ale dvojramenný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvŕšia, usadený na červenom štíte, bude zdobiť dresy len jednej polovice hráčov. A práve NAŠIM dnes budem z úprimného srdca fandiť a zadržiavať dych pri každom pohybe pred našou bránkou. Dúfam, že kyslíkovú bombu potrebovať nebudem.
