Meno Ondřej Trojan vo mne po zhliadnutí snímky Želary vyvolalo menšie chvenie v oblasti žalúdka. Chcela som, musela som a nakoniec som na to aj šla. Do starého komunisticky páchnuceho kina v našom okresnom meste. Stav Mestského kultúrneho strediska v Humennom umocňoval atmosféru celého nasledujúceho príbehu, ktorý sa odohrával pred mojimi očami.
V dobe tvrdého socializmu som síce nežila, ale snažím si ho priblížiť sledovaním podobne ladených filmov či počúvaním príbehov mojich rodičov a známych. Názory v tejto oblasti sú príliš sporné na to, aby som si vytvorila svoj vlastný, ale základy už môj domček socialistických kariet má. Dotvorila ho aj štvorica dospievajúcich teenagerov, ktorým trinásta strana v identifikačnej karte pripomínala, že rebelanstvo je potrebné určitým spôsobom dokázať. Úsmevné ,,hlášky“ pobavili nielen mňa. Na tvárach starších ročníkov sa v tmavom ale obrazom osvietenom kine zaskvela nejedna vráska, možno aj výčitka.
Atmosféru mladej buričskej štvorice dotváralo mnoho postáv, ktoré boli poprepletané natoľko, že som sa nad ich úlohou vo filme musela občas pozastaviť. Nemožno poprieť, že postava Lukáša Latináka ma pri zistení, že slúži ,,eštebákom“, veľmi sklamala. Bol to ale výkričník, ktorý trápil nejedného človeka v dobe, v ktorej nemohol veriť ani vlastnému tieňu.
Veľké množstvo plusov, ktoré si tento film do môjho kinematografického denníka zapísal je tu priam nemožné spomenúť. Uvediem teda aspoň jedno veľké mínus, ktoré som si vo filme všimla hneď pri jeho začiatku. Zlé postavenie Anny Geislerovej v jednej zo scén v ich domácnosti. Pri jednom plynulom rozhovore je vidieť, že film sa nenatáča naraz ale po častiach. A to len kvôli pramienku vlasov. Na takéto maličkosti by si mali režiséri takéhoto formátu dávať určite pozor. U diváka to vzbudzuje pocit necelistvosti a to si predsa film ako taký nezaslúži.
Časy minulé no nie tak vzdialené sa vďaka tomuto filmu opäť vrátili do spomienkovej knihy hláv tých, ktorí si túto dobu užili ,,naplno“. Nám ostatným zostáva len dúfať, že tento režim budeme pozorovať už len na plátne.
