Sedím na autobusovej stanici a čakám, kým dorazí autobus poháňaný dízlovým motorom. Mňa osobne poháňa túžba byť už konečne doma. Vyzuť si topánky, zložiť tašku z pliec a starosti taktiež. Človeku akosi odľahne, keď cíti pach, prinajlepšom vôňu, domova. Vo vstupnej chodbe vždy cítim piliny. Otec sa vždy pozabudne otrepať pred príchodom dovnútra. Je to pach. Voňavý pach. Signál, ktorý mi vraví, že päťhviezdičkový hotel mi piliny do vázy s čerstvými kvetmi asi nedá.
Obrazy tvoria naše životy a maľovať si ich vieme iba my samy. Farbu dodáva človek. Rodina, priateľ, nepriateľ. Občas do nej potrebujete pridať vodu, aby nezaschla. Ťahy štetcom robíme pozvoľna i prudko. Niekedy ním zaryjeme do krehkého plátna priveľmi. Poškodiť plátno je jednoduché a napraviť ho môže len ruka majstra, ktorý použije nové i osvedčené farby. Je len na nás, či ho k svojmu dielu na chvíľu pustíme.
Korupcii už podľahlo mnoho veľkých hláv. Podplácanie emóciami sme sa naučili na neexistujúcej vysokej škole, ktorá diplomy rozdáva na počkanie. Samy sa rozhodujeme, či chceme podpísaný šek prijať a či nám jeho vyplatenie neroztrasie ruku, ktorou musíme stále maľovať.
Priateľ je tiež len človek. Keď stojíme na vrchole Grand kaňonu a vidíme, ako pomaly klesá na dno, všeličo sa nám v hlave vynára. Vtedy si spomenieme, že v tretej triede na základke sme vyhrali prvé miesto v rýchlostnom plávaní. Bez ďalšieho rozmýšľania skočíme za ním, lebo vieme, že ak padne sám, utopí sa.
Aj letmý pohľad na neznámeho človeka vie zmeniť prítomný okamih. V pozitívnom, ale aj v negatívnom slova zmysle.
Už sedím doma na posteli. Počúvam Richarda a rozmýšľam nad tým, že nie je dôležité, koľko toho v živote prečítame. Je dôležité, čo si z prečítaného vezmeme. Moje horeuvedené myšlienky to možno nebudú. Ja sa len tak skúšam v používaní mojej mizernej slovnej zásoby.
