Pred organizátormi Grand Prix Českej republiky ale i samotným Masarykovým okruhom stála minulý týždeň náročná úloha. Dokáže obhájiť minuloročné víťazstvo v najvyššej návštevnosti z pomedzi všetkých Grand Prix Moto GP? Sú ľudia stále ochotní zaplatiť za nevšedný zážitok z ohlušujúceho burácania motorov, podporiť jazdcov trúbením, potleskom či standing ovation aj počas mnohokrát spomínanej hospodárskej krízy?
V nedeľu o siedmej hodine ráno sa na územie okruhu dobýva iba malá hŕstka nadšencov. Prírodná tribúna vzdialená asi 20 minút chôdze od zastávky autobusu zíva prázdnotou. Pár ľudí si už stihlo obsadiť svoj kúsok zeme dekami, sedia na rozkladacích stoličkách čítajúc ranné noviny, niektorí bezstarostne spia na zemi s batohom pod hlavou a nezobudí ich ani osamelé trúbenie na plastovú trúbku za 150 Kč. Iní sa zabávajú, premýšľajú nad výsledkami pretekov, pripravujú zástavy a doma vytvorené transparenty. Na vedľajšej tribúne sa zoskupujú fanúšikovia maďarských jazdcov, tí so zelenými tričkami zatiaľ neprišli.
O 09:10 začínajú warm upy motocyklov do 250 cm³. Na tento okamih čakajú aj prívrženci českého jazdca Karla Abrahama s číslom 17. Skupina ľudí, všetci odetí v rovnakých tričkách, mávajú českými vlajkami, časť drží veľké biele písmená tvoriace meno obľúbeného jazdca a traja majú na starosti dymovnice s modrou, bielou a červenou farbou vytvárajúc českú trikolóru. Počas cvičenia štartu na najdlhšej rovinke brnenského okruhu si Karel všimne svojich priaznivcov a tunajšiu atmosféru si desiatky sekúnd vychutnáva. Neskôr zamáva a na svojej motorke vyrazí za neutíchajúceho jasania.
Ďalšia dvadsaťminútovka patrí triede MotoGP. Ľudia oblečení v bielych plášťoch s obrázkom Valentina Rossiho zobrazeného ako The Doctor s tvárami „nalepenými" za bariérami oddeľujúce tribúnu od dráhy nedýchajú, keď popri nich prefrčí sám Valentino.
Ako sa blíži čas k začiatku pretekov najnižšej kubatúry, pribúdajú transparenty i zástavy uchytené na spomínaných bariérach, v diaľke sa črtá z ľudí vytvorená kompletná maďarská vlajka. No priaznivci Abrahama už túžobne čakajú na 12:15, kedy bol oficiálne stanovený štart 250-tok. S očami upretými na veľkoplošnú obrazovku pozorujúc štart tejto kubatúry, hlučne povzbudzujú svojho miláčika, hoci ich nemôže počuť. Netrpezlivo čakajú, kým popri nich prejde rýchlosťou 150 km/hod a bude bojovať o lepšie umiestnenie.
No neskoro si uvedomia, že práve z dvoch jazdcov, ktorí v prvej zákrute spadli, bol aj ten ich. Až po detailnom zábere uvidia rozbitú motorku hrdo nesúcu číslo 17, pretekára na kolenách, ktorý sa drží za hlavu a nemôže uveriť, prečo sa mu pád prihodil na domácej veľkej cene. Hľadisko onemelo, trúbenie prestalo. Abrahamovci stále stoja, neveriacky sa pozerajú na obrazovku. Príprava na preteky bola zbytočná. Ich túžba po povzbudzovaní Karla počas pretekov bola pre tento deň nesplniteľná. Neviem, čo sa odohrávalo v ich mysliach, no vysnívaný sen sa určite pomaly rozplýval ako modro-bielo-červený dym vypustený pred štartom. Ostali z neho iba prázdne dymovnice pripomínajúce nesplnené želania. Onedlho je smútok prekrytý hlukom iných divákov. No ovzdušie nie je vyplnené narážkami, vysmievaním. Človek vníma len ich radosť z predbiehacích manévrov, hučania motorov, adrenalínu a sústredenia, ktoré vyžaruje z pretekárov.
Hoci nie som priaznivcom českých jazdcov, fanúšikovia Karla Abrahama si vyslúžili moje sympatie. Na tento deň čakal, dlhodobo sa pripravoval a snažil sa o čo najlepší výsledok na domácej pôde nielen sám jazdec, ale aj Oni. Investície do podpory obľúbeného motoristu, snaha o vytvorenie úžasnej atmosféry, ktorá sa mu vryje do pamäte a pomôže v nasledujúcich Grand Prix, sa príliš rýchlo vytratila v prvom páde, ktorý zničil očakávaný zážitok, zábavu a radosť z posledných troch dní.
Avšak Karel napokon vstal. Aby si človek mohol vychutnať výhru, musí byť niekoľkokrát zdrvený porážkou. Musí sa poučiť z každého pádu, ktorému sa neskôr naučí vyhýbať. I jeho priaznivci sa musia otriasť, vzchopiť sa, aby ho mohli podporovať v každej situácii. Športovcom nepomôže, keď sa dva tábory bijú, nadávajú si, nenávidia sa kvôli jednému gólu. Jeho dôsledkom môžu byť nakoniec prázdne tribúny. Ich „podpora" teda nemá opodstatnenie. Športovci by iste mali vyhlásiť, že o takýto typ priaznivcov nemajú záujem.
Iba čas preverí fanúšika. Hocikto sa dokáže tešiť z víťazstva, no len skutočný priaznivec preplače prehru a voči súperovi sa správa s úctou. Nielen pretekárovi ale každému človeku pomôže vedomie, že niekto pri ňom stojí aj v dobrých aj zlých časoch. A jazdec sa môže spoľahnúť na srdcia svojich podporovateľov. Srdce motoristických fanúšikov neustále bije a počas každej veľkej ceny dosiahne až na bod varu.
A návštevnosť? Tá bola tento rok slabšia. V nedeľu prišlo niečo vyše 138 000 divákov a všetko sa obišlo bez vzájomného provokovania, bitiek, agresívnej atmosféry. Áno, aj tento spôsob podpory stále existuje.
