Ako sme sa tak dohadovali, čo bude ďalej, pristavil sa pri nás sedemdesiatšesť ročný Capričan. Ponúkol nám kvalitnú angličtinu a súkromnú obhliadku celého pobrežie ostrova. Cena bola výhodná. Súhlasili sme. Desiati sme nastúpili na loďku, celí bezseba. Jazda bola vzrušujúca a náučná. Capričan poznal každý kopček, útvar pobrežia ich vlastné príbehy. Dokonca sme sa aj v jednej časti vykúpali v krásnom mori. Čím viac však zastavoval, aby nám ukázal sochu Madony, či kamennú tvár, začala na nás cudzincov pôsobiť morská choroba. Celí roztrasení sme sa ocitli znova na ostrove. Naše putovanie smerovalo k centru ostrova, k jeho milému námestíčku s výhľadom na široké more. Šťava z čerstvých pomarančov osviežila telo a "bellezza" ostrova zas dušu.
Potom sme šli do záhrad, ak som si ako dieťa predstavovala raj, tak toto bolo to miesto. Exotické kvety lemovali uličky, múriky, záhrady. Nevedela som, čo fotiť skôr. Dostali sme sa až na rozhľadňu, kde nás ovalil teplý vánok a trblietajúce sa more. Chvost Capri vytŕčal z mora a opunicie zdobili zrazy.
Už sme chceli len cítiť soľ azúrového mora na svojom tele. S chuťou sme sa rozbehli do mora a nechali sme sa unášať. Potom sme si poľahali na teplý piesok a už si len vychutnávali atmosféru. Príjemne strávený čas však rýchlo beží, a taj aj ten náš dobehol až ku večeru. Dostavili sme sa teda k prístavu a hrali fudbal s nájdenou loptou až kým neobila hodina odchodu.
Po tomto dni som síce už nemohla vidieť sušienky, ale bola som si istá, že do Capri som sa zamilovala. Do pomaly padajúcej tmy na ostrov, do trblietajúceho sa mora, do farieb prírody, do vône tej atmosféry. Spomienka na Capri mi navždy ostane v srdci.
