Pozerať sa do diaľky cez okno za horizont a len tak existovať, bez nejakej snahy urobiť niečo inak. Karafiáty vo váze už akosi odkvitali, boli v posledom štádiu, ale aj tak v nich bola tajuplná a zmyselná krása. Nejak robili svet krajším, i keď sa nachádzali v posledných chvíľach svoje existencie. A predsa ....vyzerali, že sa nesnažia...a to sa mi veľmi páčilo. Boli úplne prirodzené, dokonca očarujúce, i keď ošarpané. My ľudia vlastne nemusíme hľadať inšpiráciu. Príroda nám jej stále ponúka kopec. Ako kombinácia zelenej a ružovej na kvete karafiátu...keby som nemala kurz maľby...ani by som nevedela, že je zachovaná komplementarita farieb.
No a potom sme tu my, ľudia....čo sa tak stále strašne snažíme....a nemusíme byť ani v poslednom štádiu....a síce sme plní sily...akosi sme len ošarpaní....bez vášne a zmyselnej energie, ktorá nás oživuje....
V pondelok ideme do práce a frleme....náhodou prší, tak to je už totálna katastrofa...a dni utekajú....Ponáhľame sa...sme unavení.....
Zabúdame na karafiáty v poslednom štádiu....ktoré ešte vždy vedia uchvátiť a potešiť ľudské srdce....
